Martina Bagarová
Cesta do neznáma
Mám chuť kričať! Mám chuť písať! Mám však obavy, vnárajú sa mi do hlavy.
študuje - hrá na gitare - snowboarduje - trochu dosť tvrdohlavá - citlivá - naivná - občas usmievavá - so zmyslom pre detail - píšuca...
Mám chuť kričať! Mám chuť písať! Mám však obavy, vnárajú sa mi do hlavy.
Kráčam dozadu, ale pozerám dopredu. Vidím svoju budúcnosť celkom reálne.
Niektorí z nás vedia o čom hovorím....
Už nie je cesty späť. Musím sa pohnúť a či ma to mrzí a či nie, musím sklamať.
ISTÉ RÁNO: Myšlienky prúdia mi hlavou a ja neviem čo s nimi ... Nechcem viac myslieť, chcem žiť prítomnosťou, nestrachovať sa a užívať si život, veď som mladá...
Ako dym, strácaš sa mi pred očami Ako dym, nachádzaš sa všade okolo Ako dym, prechádzaš všetkými škárami Ako dym, je ťa mnoho
Túžim, ako malé dieťa po vysnívanej hračke. Túžim, ako putovník z púšte po vode.
Krásne naivná – naivne krásna, hlúpo rozkošná – rozkošne hlúpa, slepo oddaná – oddane slepá,
Venoval mi pohľad, venoval mi šťastie. Ten úsmev mám pred očami vždy, keď žmurknem.
Deň čo deň, minútu po minúte, ..... proste stále. Prečo ja? Nájdite si inú obeť, ja nie, prosím ... Z každej strany počúvam výčitky. Či už je to v škole, či doma, na ulici, v obchode, v autobuse, .... Oni si snáď neuvedomujú, že aj ja mám právo žiť! Úplne presne také isté ako oni.
Niekedy mávam naozaj hrozné sny a niekedy si prajem, aby niektoré skutočné veci boli sny, alebo skôr nočné mory.
„No tak mi prepáčte, že sa pýtam. Sorry, že ste mi nie ľahostajný. Už sa nestarám. A vôbec, kašlem na vás!“ a odišla.
„Chce to zmenu, ruku si na srdce daj, riadnu zmenu, len sa tak nepozeraj!“
Sedeli sme tam ôsmi. Ja a moje dve kamošky, chlapík v stredných rokoch so skúmajúcim pohľadom, mladý chalan s notebookom na nohách, slúchadlami v ušiach a zapnutým filmom, mladá žena so štýlovým „véčkovým“ mobilom a trestným ...
Nikto ma vlastne nenútil. Ale nebola to ani moja voľba. Proste som to musela urobiť, muselo sa to stať. Prečo? Veď mňa sa nikto nepýtal, či chcem.....a ak by to mohol niekto ovplyvniť, kto by to mohol byť?
Treba len veriť. A tiež treba stretnúť tích pravých ľudí, ktorí nám pomôžu a zoberú nás z toho dna, kam sa občas dostaneme.