Bulharsky som sa začal učiť až tesne pred a počas mojich štúdií v Bulharsku. Keď som v 1988 roku predčasne odchádzal z bulharského Plovdivu, netušil som, že to bude na dlhých predlhých 18 rokov. Až v roku 2006 sme po dlhom čase prvýkrát zavítali na Slnečné pobrežie a o dva roky neskôr, teda toto leto do Kitenu.
Už na Slnečnom pobreží na udivila jedna vec. Rokmi nepoužívaná bulharčina, akoby zapnutím špeciálneho relé v mojej hlave, spustila sama od seba. Akoby som z Bulharska odišiel pred polrokom. Až neskôr som si začal všímať zabudnuté výrazy, ktoré sa mi vracali akoby švihom čarovného prútika. Ďalším prekvapením bol Medveď. On bulharsky takmer nehovorí, mal však otca Bulhara a počul bulharčinu od malého dieťaťa. A ja som s úžasom zistil, že niektoré, najmä rýchle či dialektom povedané vety, rozumie lepšie ako ja. Jednoducho sa v rýchlych, nie príliš spisovne a popravde aj lajdácky povedaných vetách, orientoval lepšie ako ja. Tak naša spoločná komunikácia s Bulharmi občas vyzerala takto: "Ako to myslela, Bobo? Jáj takto." A vzápätí som odpovedal príliš rýchle hovoriacej domácej v našom hotelíku čistou sterilnou bulharčinou, ktorá ju často krát tak udivovala.
Veru rád spomínam na našu domácu, alebo to bola skôr pracovníčka malého hotela, či skôr apartmánového domu zvaného vila Milev v Kitene. Volala sa Vánja a bola ako živé striebro. Vždy veľmi ochotná, vždy veľmi rýchla, s temperamentom za troch. Dokázala jednu pre mňa nepochopiteľnú vec. Na jeden nádych a v jednej vete porozprávať o štyroch rôznych vzájomne vôbec nesúvisiacich veciach. Tam mi Medveďova pomoc často krát prišla vhod.
Obaja sme na Bulharsko a Bulharov viazaní inak, ako bežný turista. Obaja považujeme Bulharsko za krajinu veľmi blízku, a preto vnímame všetko, čo sa deje v Bulharsku inak, intenzívnejšie. V pozitívnom aj negatívnom zmysle. A presne také boli aj moje pocity. Chvíľami veľmi sladké a chvíľami do tej sladkosti prenikol blen. A možno práve pre tú intenzívne vnímanú sladkosť, som následnú pachuť blenu vnímal tak intenzívne.
Hneď prvý večer sme jedli v typickom bulharskom zariadení určenom skôr Bulharom. Vlastne to bol len akýsi stánok s výberom typických bulharských špecialít na grile. Stánok bol bez obsluhy, ale hneď vedľa neho bola možnosť sadnúť si a zakúpený pokrm si zjesť. Obsluhovala silnejšia slečna, ktorá nám s obrovskou trpezlivosťou poukazovala všetko a obslúžila nás. Verím, že to mohlo byť aj únavné, veď obsluhovala štyroch cudzincov, z ktorých každý chcel niečo iné a samozrejme chvíľu trvalo, kým sme aj my prišli na to, čo vlastne chceme. Bolo to príjemné a boli sme na výsosť spokojní. Slečna obsluhujúca sa príjemne usmievala a volala nás, aby sme určite prišli aj nabudúce. Vedľa stojaca, zjavne majiteľka grilu, nám tlmočila to isté a vypytovala sa odkiaľ viem po bulharský. A ja som mal pocit, že toto je presne to, za čím som do Bulharska prišiel.
Večer, o dva dni na to, tá istá slečna už bez prítomnosti majiteľky na mňa veľmi chrapúnskym spôsobom doslova a do pismena 'nabliakala' tak, ako to popravde len Bulhar vie, keď chce. Len preto, že som si dovolil vypýtať si od nej 3 polovice kuraťa a oni pritom predávali len celé grilované kurence. Márna sláva, šéfka nebola, nebola ani ochota. A hlavne nebola ochota pre cudzinca. Veď prečo aj? Bulharov tam predsa chodilo celé mraky, tak prečo strácať čas a energiu s cudzincom... Zvlášť, keď energie už ostalo len na to 'bliakanie'...
Druhý deň nášho pobytu v Kitene sme na odporúčanie naše roztomilej domácej navštívili lepšiu, exkluzívnejšie pôsobiacu bulharskú reštauráciu. Tá už bola viac pre turistov ako gril z predošlého dňa. Ten večer bol určite jedným z najpríjemnejších večerov pobytu. Slečna obsluhujúca bola nesmierne milá a príjemná. Je skutočne škoda, že nás nenapadlo vyfotografovať aj ju, nie len skvele dekorované pokrmy, ktoré nám predkladala. Aj naši spolu dovolenkujúci Rasťo a Tomáš, ktorý na poslednú chvíľu nahradil Medveďovho brata (zlomil si ruku a veru poriadne) boli so slečny obsluhujúcej vo vytržení.
Hneď druhý deň sme reštauráciu po tejto skvelej skúsenosti navštívili znovu. Slečna síce mala službu, ale iná obsluhujúca nás usadila za väčší stôl. Chlapci po včerajšom zážitku aj trochu protestovali, ale mne už sa presadať nechcelo, veď aj nová slečna vyzerala sympaticky. Krásne sa usmievala, ale po chvíli mi bolo jasné, že jej široký a žiarivý úsmev je len natrénovaný a slečna je taký ten typický uzlík nervov, ktorý by všetkých zákazníkov poslal kade ľahšie. Chovala sa však slušne a ostatne my sme sa prišli hlavne najesť a nie študovať vyššiu psychológiu mladých ľudí v službách, ktorí majú o svojom uplatnení v živote iné predstavy. Veď aj ja som sa niečo v živote profesionálne 'natápal'.:)
Objednali sme si opäť veľmi dobre. Jedlo bolo skvelé a perfektne pripravené. Požiadal som slečnu o ďalšie pivo, ignorujúc jej výraz, ktorým dávala na zreteľ, ako ju otravujem, keď si myslela, že to nevidím. Ja si však obsluhujúcich všímam dobre, hold deformácia. Po chvíli mi so svojim typickým, širokým, krásnym a hlavne umelým úsmevom doniesla pivo. Už zbežný pohľad ma upozornil, že niečo nie je v poriadku. Bolo totiž mútne a teplé. Keď som ochutnal, bol som si načistom. Nie len zlievky piva, čo výčapníkovi odkvapkali z 'pípy' po natočení xyz pív, ale ešte aj zvyšky destilátu na báze rakie. Proste v pohári bolo všetko možné, čo mladý muž za výčapom nemal kam vliať. A vtedy sa vo mne zdvihla zlosť. Ja netvrdím, že by sa niečo také nemohlo stať aj u nás, ale v exkluzívne sa tváriacej reštaurácii, to bol absolútny vrchol bezočivosti a profesionálneho ignoranstva. Veď som to aj patrične ako obsluhujúcej, tak aj výčapníkovi vysvetlil. Slečna obsluhujúca sa pri našom odchode konečne prestala usmievať...
Hana vyznieva oveľa ostrejšie, ako chvála. Aj napriek tomu, že príjemných zážitkov bolo veľa. Oveľa viac, ako tých menej príjemných. Bohužiaľ, nebolo možné vyhnúť sa opisom negatívnych zážitkov, lebo jednoducho aj také boli.
Teraz na veselšiu nôtu. Viete, koho som v Bulharsku po dvadsiatich rokoch znovu videl? Videl som 'dežurnu', ako sme ich v Plovdive volali. Šikovné a rýchle babky, ktoré sa preháňali s metlou a lopatou po uliciach a s rýchlosťou blesku zametali jazyky vetrom naviatej špiny a hneď ju aj v špeciálnych nádobách s úchytom odnášali. Srdce mi poskočilo. Naozaj som nečakal, že sa po tých rokoch stretnem s týmto archaickým, ale veľmi účinným spôsobom čistenia ulíc.
Fotil som z veľkej diaľky a tetuška sa pohybovala neuveriteľne rýchlo, takže mi dúfam, prepáčite ešte nižšiu kvalitu snímok, ako inokedy. Toto je dokonca len výrez snímky.
Tento záber je trochu lepší, ale od chrbta. To už letela dole našou ulicou, aby si 'polietala' po ďalšej ulici.
V Bulharsku je stále veľmi lacná pracovná sila. Ľudia pracujúci v službách a obchodoch sú v práci od rána do neskorej noci. Prakticky bez akéhokoľvek odpočinku. Keď som ráno prešiel ulicou, boli tam tí istí ľudia, ako keď som tou istou ulicou prechádzal neskoro večer. Vo všetkých griloch, palacinkárňach, pekárňach, reštauráciách i obchodoch. Bez ohľadu na to, či bol piatok, alebo sviatok. Ľudia v službách pri mori v Bulharsku neodpočívajú. Možno v zime. Často mi bolo veľmi ľúto aj mladých ľudí, ktorí majú isto iné predstavy o trávení času, ako od rána do noci v práci, v horúčave, smrade z grilov a určite za smiešnu mzdu. Srdce ma zabolelo, keď som prechádzal popri možno 10 ročnom dievčatku, ktoré na ulici predávalo varenú kukuricu od rána do neskorého večera. Každý deň som ju tam videl. Trpezlivo sediac pri plynovom ohrievači, ktorý jej ohrieval nádobu s kukuricou. To boli jej prázdniny...
Určite nemôžem tvrdiť, že by v iných morských strediskách ľudia v službách nepracovali veľa. Či to bolo na Jadrane, alebo pri Stredozemnom mori, všade sme vídali ľudí, ktorí pracovali hlavne v dlhých pracovných smenách. Ale nikde som nezažil, že by pracovali úplne bez oddychu.
O to viac sme si cenili najmä príjemných mladých ľudí v podnikoch a reštauráciách, ktorých bolo dosť veľa. A sám na vlastnej koži dobre viem, že byť príjemný na zákazníka, keď ste na nohách povedzme 14 hodín i viac, je nesmierne náročné a vyžaduje to úsilie Sizyfovo.
Teraz vám ukážem niekoľko záberov typickej bulharskej letnej reštaurácie. A táto, ktorú vám ukazujem, bola jednoducho fantastická. Do nej sme chodili skoro každý večer až do konca pobytu.
A to je naša obľúbená obsluhujúca. Nesmierne milá, príjemná a pekná. Ani na chvíľu som na jej tvári nevidel čo len náznak namrzenosti, či netrpezlivosti. Mala veľmi príjemný hlboký a úprimný pohľad a evidentne svoju prácu robila rada.
Pri fotografovaní sa nefalšovane pýrila a pýtala sa, prečo sme si vybrali práve túto reštauráciu. Nuž pre teba, lebo pekných reštaurácii je dosť, ale špičkového obsluhujúceho personálu, ktorý dokáže vytvoriť jedinečnú atmosféru, zas toľko nie je. A to ani u vás, ale ani u nás na Slovensku.
More, more, more...
Kam sa z tohoto môjho siahodlhého traktátu vytratilo more. Veď za ním väčšina z nás chodievame. Pre neho podnikáme cesty lietadlom dokonca aj tí z nás, ktorí lietajú neradi. Napríklad ja. Pomáha mi fľaštička dobre silného destilátu, kúpená vo freeshope a mocný dúšok vždy vtedy, keď s lietadlom čo len trochu mykne. Potom podľa toho, ako vyzerám po pristátí, je možné jednoznačne určiť aký bol let.:) Ale nie. Nie je to až taká hrôza. Dokonca som sa cestou späť hádam trikrát pozrel z okna...
Plávajúce medvede milujú veľké vlny. Donekonečna sa dokážu vo veľkých vlnách hrať ako malé medvieďatá.
Poskakujú ako malí a tešia sa, že ich veľké telá naraz stratili na svojej hmotnosti.
No hádajte, kto to tam zíza do mora? No predsa ja. Žiadna morská obluda. A slniečko bolo nesmierne silné. A ja v jednom kuse pod slnečníkom a pred každým kúpaním natretý 30 faktorom a napriek tomu večne spálený.
Mám taký svoj osobný rituál. Vždy v deň pred odchodom z dovolenky, sa chodievam večer rozlúčiť s morom. Tak toto bolo moje večerné rozlúčkové more.
Dosť som toho popísal, kam sme chodievali večer, ale počas dňa sme predsa tiež bývali smädní či hladní. Na pláži bola jedna plážová reštaurácia za druhou. A my sme po celý čas chodievali do jednej jedinej. Boli tam opäť príjemní obsluhujúci a veľmi domácky pôsobiaci interiér.
Na prvom zábere je pohľad na menu. Pohľad pôsobivý a impozantný. Boli tam prakticky všetky bulharské špeciality. Jedna vedľa druhej. Ceny veľmi mierne. Napriek tomu, že ceny v Bulharsku v posledných rokoch vzrástli, ešte stále nie je potrebné príliš počítať peniažky.
Obsluhujúci personál samozrejme v práci každý deň od rána do večera. V jednom kuse tí istí. Keď bolo menej ľudí, mohli si na striedačku oddýchnuť pod akýmsi slnečným baldachýnom na karimatke. Žiadna sláva.
No a tento mládenec ani na chvíľu nestrácal dobrú náladu a pohodu.
Asi dva dni pred odchodom z Kitenu ma na ulici pristavil jeden človek. Hneď mi začal podávať ruku. Musím sa priznať, že keď mi na ulici niekto neznámy začne podávať ruku, veľmi sa tomu neteším. Zvyčajne cítim problém. Zdráhavo som mu ruku podal.
"Viete, ja už som si vás všimol pred niekoľkými dňami. Vy ste z Poľska?"
"Nie, nie som z Poľska, ale zo Slovenska, " odpovedám.
"Chcel som vám podať ruku, lebo sa mi veľmi páči, ako krásne hovoríte našim jazykom. Hreje ma to pri srdci."
Dajte prosím šancu Bulharsku a Bulharom. Prechádzajú naozaj náročným obdobím, plným ťažkostí a trápení. Ubezpečujem vás, že medzi nimi nájdete nesmierne množstvo dobrých a láskavých ľudí.
tenjeho
