A presne tak chutí aj Turecko. Chutí po voňavej zelenine, šťavnatej, sladkej, dozretej v zemi a na slnku. Celú sériu toho čo sa nám v Turecku podarilo ochutnať, som musel začať obrázkom miestneho zelovocu. Veď vidíte, že neobsahuje nič mimoriadne ani neobvyklé, čo by sme dobre nepoznali. Len tie vône a chute sme my, čo sme odkázaní na kupované plody dávno zabudli.
Nahradili sme ich na diaľky prevážaným tovarom, ktorý dozrieva v čudnom plyne. A najsmutnejšie je, že tento tovar sa pomaly tlačí aj na trhy a tržnice. Ale poďme radšej ďalej. Na ochutnanie Turecka sme mali len týždeň a tak sme sa zhurta pustili do toho. Lenže niektoré veci nepustia a nedá sa povedať: "Nedám si. Musím si dať niečo iné, aby sme mali na ukážku čo najviac druhov jedla"
Paradajky! Ach tie paradajky! Stal som sa na nich závislý. Karmínovo červené a plné úžasnej šťavy. Jedol som ich stále, ku všetkému a pri každej príležitosti. Teraz na tvrdej odvykačke spomínam a slintám spolu s vami.
Na obrázku je typický slaný syr. Poznáme ho z Bulharka ako Syrenje, alebo z Grécka ako Fetu. Tento bol ale jemnejší a akoby mastnejší. Niektorí tvrdili, že je z kozieho mlieka, ale Macko protestoval. On kozí syr totiž priam neznáša a tohoto sa nevedel dojesť.
Koláč plnený slaným syrom tiež nájdete pozdĺž celého európskeho pobrežia Stredozemného mora. V tomto bol navyše ešte kôpor a určite ho vyskúšame.
Ani neviem prečo nás to nikdy nenapadlo. Použiť slaný syr na výrobu pomazánky. V našej kuchyni ho používame od detstva a nikdy mi nenapadlo vyšľahať ho s maslom. Jednoduché a neuveriteľne chutné. Najmä s tými paradajkami.
Zelenina sa na jeden týždeň stála hlavnou súčasťou nášho jedálnička. Na tanieri je výber z predjedál. Dusená okra vpravo, pečené kápie v oleji a octe doplnené vlašskými orechmi a hore tradičný Hommus.
Ale toto je predjedlo, ktoré som si musel dať vždy keď som na neho natrafil a pokojne znova aj ako prílohu k hlavnému jedlu. Pečený baklažán s paradajkami a paprikami okorenený jednoducho len Rímskym kmínom a celými strúčikmi cesnaku. Och môj Bože.
No a teraz si predstavte, že vezmete tie úžasné paradajky a uvaríte z nich polievku. Keď ju varím doma a musím pridať trochu cukru, aby som znížil kyslosť paradajok. V tejto bolo naopak pomerne veľa citrónovej šťavy.
Väčšina polievok bola v konzistencii krémovej polievky, ktorú dopĺňali celkom zaujímavé vložky. Kuracie mäso, na jemno nastrúhaná zelenina, šošovica.. Polievka skoro vždy obsahovala citrónovú šťavu.
Najzaujímavejšia bola ale tá najjednoduchšia. Mlieko a zemiaky rozmixované na hladký krém doplnené poriadnym množstvom citrónovej šťavy a pre mňa neidentifikovateľného korenia. Som pripravený pokúsiť sa o rekonštrukciu.
Každý, kto tento blog číta pravidelne vie, že sme veľký propagátori balkánskej, najmä však bulharskej kuchyne. Bulharsko bolo päťsto rokov pod nadvládou Turecka a pri študovaní ponúk hlavných jedál sme si to uvedomili naplno. Bulharská kuchyňa je s tou Tureckou pevne spätá.
Plnená pečená paprika. Jedno z Mackových najobľúbenejších jedál. Tu na blogu ju nájdete niekoľko krát.
A bulharská, totiž čo to trepem, turecká fazuľa, grilované mäso a niečo, čo úplne presne pripomína grécke tza tziky. Mimochodom turecký jogurt stojí za hriech podobne ako ten grécky.
Práve táto fazuľa je zase jedno z mojich najobľúbenejších jedál. Takže znova tu v kombinácii s pečeným mäsom a pečeným baklažánom. Poliate tureckým jogurtom... Prečo sme sa mi odtiaľ vlastne vrátili?
Ryža, bulgur, kus kus a drobné cestoviny boli najčastejšie prílohy k hlavnému jedlu. Nikdy však neboli len tak čisté, ako ich pripravujeme u nás. Doplnené korením, zeleninou, strukovinami a niekedy dokonca pomiešané spolu do jedinej prílohy. Vynikajúce a veľmi inšpiratívne.
Zapekané kuracie mäso a cícer s paradajkami a paprikami.
Mäso dusené na zelenine a absolútne úžasný špenát (alebo mangold). Bez smotany za to výborne okorenený.
No a klasika, ktorú poznáme z každej kebabérie. Teľací kebab, ryža a na jemno nasekaná zelenina preliata tureckým jogurtom.
Ryby boli pripravené podobne ako to poznáme u nás. Vyprážané, dusené so zeleninou, alebo len jednoducho celé pečené na masle. Ako príloha sú tu zapekané mini baklažány plnené paradajkovou zmesou. Tomu sa nedalo odolať.
Turecké dezerty sú veľmi sladké, preliate navyše ešte veľmi sladkým cukrovo medovým sirupom. Hoci baklavu milujem, mojím favoritom sa stali tieto hrudky, pripravené so sušeného ovocia, orechov, kakaa a medu, poliate čokoládovou omáčkou.
Rôzne typy bakláv, domácich chálv, revane a šakarpere preliate sladkým sirupom pre nás tiež neboli žiadnou novinkou. Veľmi dobre ich poznáme z bulharskej kuchyne. Zaujímavý dezert boli kyslé jabĺčka varené v sladkom sirupe. To určite skúsime.
Na záver malý bonus, ktorý pre nás každý deň pripravil náš hotel. Poobedňajší snack, ktorý vo väčšine hotelov boli hranolky a hamburgre (tak to by sme pokojne vynechali, pretože jedla bolo tak či tak dosť) nahradili v našom hoteli prípravou čerstvých plnených tureckých placiek (tak to sme teda vynechať nemohli)
Jednoduché cesto z múky, vody, oleja a soli teta rozvaľkala na papierovo tenkú placku. Naplnila ju do polovice plnkou.
Preklopila, prstami popritláčala.
A na tejto liatinovej platni nasucho opiekla z oboch strán.
Hotovú potriela ešte olivovým olejom, stočila a nech sa páči.
Ako plnku použila napríklad: slaný syr s kôprom, dusenú kapustu červenou paprikou a kmínom, dusenú cibuľu s petržlenovou vňaťou, špenát... Plnka bola každý deň iná a táto vynikajúca horúca chrumkavá placka bola zážitkom, ktorý sme ešte nikde okrem Turecka nezažili.
Niektoré recepty sa určite budem snažiť tu na blogu skúsiť. Inšpirácia bola obrovská a ja sám sa na tieto pokusy veľmi teším a verím, že aj vy.
Tak dobrú chuť!
PS: Nakoniec som videl aj tie mešity aj minarety. Z diaľky aj z blízka. A vôbec neboli až také strašidelné.
