Všimol som si to len náhodou. Cestou z práce domov moje oko zavadilo o plagát, z ktorého to na mňa zakričalo. KIBBUTZ! Budú tu! V národnom! Už o týždeň! Tam jednoducho musim byť! Zohnať vstupenky na totálne vypredané predstavenie nie je vôbec jednoduché. Navyše presne v tom istom čase bola naplánovaná oslava narodenín našej maminy. Ale keď sa človek rozhodne, prekoná všetky prekážky. Nakoniec sme do oslavy zakomponovali aj návštevu Slovenského národného divadla a išli sme všetci. Poďakovanie patrí skvelej neteri, ktorá zohnala lístky pre celú rodinu. Usadili sme sa na 'bydielkach' na druhom balkóne a zážitok mohol začať. Tento článok berte prosím, ako taký malý preddavok k ďalšej sérii kapitoliek z tanca a baletu. Preskakujeme všetko od konca 19 storočia, aby sme si povedali niečo o Kibbutz contemporary dance company.
Historia.
Všetko vraj začalo cez Druhú svetovú vojnu. Vtedy si mladá Yehudit Arnon priamo v pekle Osvienčimu povedala: „Ak toto prežijem, budem tanečnica." Prežila. Emigrovala do Izraela a v roku 1969 v jednom z 'kibucov' založila tanečné centrum, ktoré funguje dodnes a patrí jednoznačne ku špičke toho, čo sa dá v modernom tanci vo svete vidieť. Tanečnú skupinu dnes tvorí niekoľko desiatok nadaných tanečníkov z celého sveta. Repertoár má skutočne hlavnú obsahovú líniu v prácach, ktoré sa vysporadúvajú s témou holokaustu. Nájdeme v ňom však aj témy dneška.
Čo sme videli v SND
Tance KCDC sú energické, často s veľkou dávkou akrobacie, využívajú neobvyklé kulisy a zvláštnym spôsobom pracujú s rekvizitami. Sú na vysokej technickej úrovni a ich kreativita je jednoducho úžasná.
Veľmi skoro po začatí som si uvedomil jednu zásadnú vec. Bola to neuveriteľná sloboda pohybu, ktorú dnešný umelecký šéf a choreograf Rami Be'er necháva tanečníkom. Predstavte si, že na javisku je spolu sedem tanečníkov, všetci robia to isté, ale zároveň každý svojím jedinečným a osobitým spôsobom. Považujem to za úžasné. Nechať tanečníka, aby bol súčasťou tvorby, aby umenie pozdvihol svojim vlastným neopakovateľným prežitkom. Tanečník sa tak stáva skutočným tvorcom, skutočným umelcom. Nie len dobre cvičenou bábkou v rukách choreografa. Už táto skutočnosť ma zasiahla a vyvolala u mňa nadšenie. Choreografia Kef Kafim, ktorú v SND predviedli, bolo skvelé energické tancovanie. Tento krát bez ťažkej témy. Niečo ako vtipná hra s farbami a pohybom. Radosť z tanca sršala z každého tanečníka. Napĺňala javisko aj hľadisko. Be'er sa vykašľal na politiku, na náročné témy, na zložité javiskové konštrukcie a náročné psychologické konštrukcie. Priniesol čistý tanec s čistou formou a kompozíciou na čistej scéne, ktorú ohraničovalo len svetlo. Celé predstavenie patrilo u mňa k tomu najlepšiemu, čo som tento rok na doskách, ktoré znamenajú svet videl. Ucelený, náročný, dynamický, invenčný, vtipný a k tomu všetkému aj skvele prezentovaný umelecký kus. Oplatilo sa vidieť.
Veď posúďte sami.
A už o týždeň budeme teda pekne po poriadku pokračovať s kapitolkami a pozrieme sa, ako sa z baletu stával tanec.
