Za ďalších dvadsať minút si hovorím: “Idem si už sadnúť do vlaku, aj tak je tu dosť chladno“.
Vychádzam na nástupište a vlak nikde. „Čo sa deje, veď ešte nemohol odísť.“ Hovorím si, keď ku mne pristúpi výpravca:
„A vy kam cestujete?“ „No do Štiavnice,“ odpovedám.
„Ale ten už odišiel pred piatimi minútami.“
„Čože? Ale veď na tabuli máte 19.12. Poďte sa pozrieť.“
Áno, na tabuli bolo 19.12. Ale to len preto, lebo nejaký nenechavec odtrhol aktuálne číslo 7, pod ktorým sa objavila deviatka. Skutočný odchod vlaku bol vypísaný dobrý kus ďalej ako 18.45.
„Škoda, že ste sa nenamáhali odchod vlaku ohlásiť,“povedal som nasupene. „A kedy ide ďalší vlak?"
"22.23," znela zjavne ustrašená odpoveď výpravcu.
Ani som sa s ním ďalej nehádal. Nemalo to nijaký význam. Na všade prítomný neporiadok obzvlášť na tejto stanici som si už zvykol. Ostatne aj na svoju nekonečnú roztržitosť, aby som bol objektívny. Radšej som sa zamyslel, čo tu budem vyše tri hodiny robiť. Krčma bola tesne pred zavretím a ten smrad by som aj tak neustál. Aspoň som si tam kúpil dve plechovky piva.
„Bude sa mi aspoň veselšie prechádzať po tejto spustnutej a zanedbanej stanici," pomyslel som si ironicky a hneď som aj začal. Pekne z jednej strany na druhu…
Náhle mi prebehne mráz po chrbte. „Panebože, veď toto už odniekiaľ poznám.“
Rok 1992. Cestujem domov na Vianoce. Rovnaký vlak, podobný čas, ale veľká zima. Mráz blízko - 20°C. Vlak bohužiaľ v Hronskej Dúbrave nestojí. Musím sa previezť do Zvolena. Tam mám prípoj na Dúbravu. A až potom do Štiavnice.
V duchu nadávam: „Hlúpejšie to s tými vlakmi ani vymyslieť nemohli“. Vlak prechádza Hronskou Dúbravou a nemôže tu zastať. Ja sa musím pracne vracať zo Zvolena. Ach, aký som len unavený. Prvý rok v Blave. Predvianočný zhon v pultovej predajni alkoholu a cukroviniek bol neskutočný. Nikde ešte žiadna konkurencia a tak bol prúd ľudí neskutočný.
Prípoj zo Zvolena späť do Dúbravy príde tak za dvadsať minúť. Stanica je príjemne vykúrená. Tu tam nejakí ľudia, väčšinou v podguráženej predvianočnej nálade, ale napriek tomu pokoj a pohoda. Ktovie odkiaľ vyhráva hudba…
„Ježiš Mária, veď ja som zaspal.“ Ospalo sa obzerám okolo seba. Vlak do Hronskej je v nenávratne. Ďalší ide za dvadsať minút.
„No dobre, žiadnu paniku. Nič sa nedeje,“ nadávam si v duchu. „Tento vlak predsa nebol posledný na svete.“
Nie nebol posledný na svete. Ale keď som sa konečne dostal do Hronskej Dúbravy, zistil som, že do Banskej Štiavnice žiadna ‚Anča‘ nepôjde. Až okolo pol piatej ráno. Za celých päť hodín.
„Stanica pustá, stanica tichá.
Iba tie drôty, čo stonú...“
...píše sa v jednej nádhernej balade. (Martin Rázus. Matka)
V peňaženke pár mincí. Chvála Bohu telefónny automat funguje. Namáhavo vhadzujem mincu za mincou. Zadarí sa až na druhý, či tretí krát.
„Otec, ahoj. Zostal som sa stanici v Hronskej Dúbrave. Vlak mi ide až o pol piatej ráno. Príď pre mňa autom.
Ale, Romanko, veď to nie je také jednoduché. Ja mám auto zazimované v garáži.
Otec, ale ja tu budem musieť čakať ďalších päť hodín.
Romanko, to budeš musieť vydržať. Len to odzimovanie auta by mi trvalo hodinu a ďalšiu hodinu, kým by som prišiel do Dúbravy. Veď to už sa neoplatí.
No tak teda...dobre.“
Ledva som dopovedal, ozvalo sa:“Pííp, pííííííp...“, spojenie sa prerušilo. Mal som málo mincí.
Na svoju hrôzu som zistil, že čakáreň je zavretá. Veď viete, Vianoce...
Zvláštne je, aká mimoriadna vie byť samota. Keď je všetko tiché, mĺkve, keď nie je nič a nikto, len ja a jednoduchá úloha. Počkať. Vyčkať, vydržať... Veď čo to je? Maličkosť. Však nejde o život...
Najprv som stál pred čakárňou a vnímal to ticho a treskúci mráz. Bolo mi jasné, že to nebude jednoduchá záležitosť. Ale ani na chvíľu v mojich naivných dvadsiatich štyroch rokov ma nenapadlo, že by to mohlo byť nebezpečné. Jednoducho sa nedá nič robiť, budem to musieť vydržať.
Po polhodine ma začalo drgľovať. Podupávam, podupávam a myslím na domov: „ Zajtra sú Vianoce. Štedrý večer. Dobre sa napapám, pospím si. Oddýchnem... Však som sa aj zrobil ako kôň. Ale dobre, nevadí. Mám konečne robotu. Mám kde v Blave bývať a všetko je v poriadku. Veď v Štiavnici by som si robotu nenašiel do súdneho dňa...“
Je fakt zima. Ale nejako vydržím. Potom už bude fajn...
Ubehli dobré tri hodiny: „Jasne, veď to už nie je veľa. Ani nie dve hodiny, len nejaká hodina a trištvrte...“
Čo sa to deje? Už mi nie je ani taká zima. Dokonca sa ani netrasiem. Všetko je v pohode. Len ticho, teplo, noc, tma a ja.
Pred očami sa mi začína niečo mariť: „Čo je? Nevidím dobre, či čo? Mám unavené oči. To od toho blokovania na pokladni. Už sa mi s tým blokovaním pomaly aj sníva.“
A v tej chvíli prišla veľmi jasná a jednoduchá myšlienka: “TY MRZNEŠ!“
Ihneď som sa pustil kráčať. Jedna strana stanice je kancelária náčelníka, druhá WC. Kancelária náčelníka...WC, kancelária náčelníka...WC...
Chvíľami som takmer bežal. Z jednej strany na druhú. A znovu. V úplnej panike. Keď som zvoľnil, či sa na chvíľu zastavil, prišlo to znovu. Teplo, ticho, noc, tma a ja. Pred očami jagavé iskričky. Ach, aké lákavé...
Je pol štvrtej. Stanica ožíva. Prichádza výpravca, otvára čakáreň. Za chvíľu príde prvý vlak. Cestujúci vystupujú. Čakajú so mnou v čakárni, kde sú kachle. Také jednoduché, na uhlie. Tie isté sú tam dodnes, len ich nikto nepoužíva. Prišla tetuška, prikúrila...
„Teplo, teplúčko..“
Konečne prichádza ‚Anča‘. Anča prišla. Sadám do nej a zaspávam. Ihneď...
„Hej, však sa zobuďte, vstávajte!“ , náhlivo ma budí sprievodca.
Vlak už bol v pohybe. Vracal sa z Banskej Štiavnice do Hronskej Dúbravy...
Pán sprievodca bol láskavý. Nechal ‚Anču‘ zastaviť.
Prichádzam domov. Mama ma radostne privíta.
„Vitaj, synak. Som rada, že si už doma. Už som sa o teba veľmi bála.“
Dva dni som skoro nič nevnímal. Bol som totálne mimo. Len som sa najedol a spal. Potom chvíľu v izbe pred televízorom a znovu spať. Na druhý deň večer mi mama povedala: „Romanko, veď už niečo povedz...“ Nebolo čo.
Stojím pred stanicou v Hronskej Dúbrave a rozhliadam sa. Všetko je tak, ako pred pätnástimi rokmi. Kancelária náčelníka...WC, všetko je na mieste. Len ešte spustnutejšie a úbohejšie. Ba nie, všetko nie je rovnaké. Vonku je +8˚C.
„Ja ti to, otec, odpúšťam.“
tenjeho
