Je to tak. Zrazu, z ničoho nič som taký nejaký sviatočne naladený. Nejaký...rozcitlivený. Hocičo ma dojme aj kreslená rozprávka o Maťkovi a Kubkovi.
Vždy keď sa v sobotu zobudím a je to oveľa neskôr, ako keď vstávam bežne do práce, sa cítim sviatočne a napadne ma taká blbosť. Upracem kuchynskú linku. A všetko vyťahujem a utieram a teším sa. Inokedy v roku by som si povedal:
- Čo, umývať linku? Mi šibe? Radšej si dám pár kôl golfu, alebo si prečítam nejaký článok na blogu.
Ale pred Vianocami mi zašibáva, a tak sa ani nečudujem, že s nasadením a radosťou drhnem a leštím a čistím.
Myslím, že to má tak trochu na svedomí naša babička. Ona bola manželkou presne toho "dedečka", na ktorého spomínam ako na svoju francúzsku guvernantku . A bola úplne, ale úplne iná ako on. Naša babička bola ako poriadne tornádo, bola ako utrhnutý rozbehnutý vagón, čo vám preletí životom a zanechá tam nezmazateľnú stopu. Stopu spolupatričnosti, lásky a starostlivosti. Vianoce boli vždy komplet v jej réžii. Veľká organizátorka mala všetko hotové do poslednej bodky.
Ako malým nám veľmi presne vysvetľovala, že Ježiška nesmieme vidieť ako ku nám ide. Ježiško si má myslieť, že sme poslušné detičky čo už dávno spinkajú a potom nám tam teda tie darčeky nechá. U nás bola vždy najprv večera a babička nám robila divadlo počas celej večere.
- Tuším voľakdo zvoní. Nepočuli ste?
Vyskočili sme s so sestrou a vydesene sme sa snažili niekam schovať.
- Ále nie, nezvonil nikto. To sa mi len tak zdalo, asi.
A o chvíľu znova
- Aha už zvoní, už zvoní!
Z večere sme mali prd. Ale bolo to vzrušujúce a zábavné. Takto nás naťahovala a doberala si nás a my, poslušné deti sme vždy lietali do skríň a pod postele. Až nakoniec zazvonil. Bolo to vážne a babička vymyslela skvelú vec. Do spálne, do spálne. Rýchlo.
- Babi, ale prosím ťa nepusti ho sem dobre? Určite ho nepusti. Keby sa pýtal tak spíme, alebo sme doma na Nezábudkovej radšej, dobre?
Pamätám si, že sme sa so sestrou pre istotu schovali v spálni pod periny a ani sme nedýchali. Babička robila v obývačke strašný hrmot, búchala hrncami a ktovie čo a ja som bol presvedčený, že dospelí sú stráááášne odvážni.
A potom sa otvorili dvere a babička potichu zašepkala:
- Je preč, môžete vyliezť.
A v celom byte bola tma a svietil len ten veľký vianočný stromček, na ktorom bolo tisíc svetielok a pod tým stromčekom škatule v baliacich papieroch a boli Vianoce.
Vždy som na Vianoce rozcitlivený a začne to ešte skôr. Dojme ma aj kreslený Maťko a Kubko a vekom sa to nezlepšuje. Viete ja sa v rámci svojich možností snažím byť užitočný celý rok. Čo sa mňa týka , tak všetky tie hodiny deťom sú navyše aj keď je fajn, že z mnohých aspoň na konci roka vyžmýkajú nejaké peniaze. Ale Vianoce, tie sú moje. Navždy mi patria a navždy ich milujem. Teším sa ako s mamou budeme piecť, ako budem baliť darčeky pre celú rodinu aj pre toho môjho, ako budem farbičkami vyfarbovať samolepky a kresliť na ne snehuliakov a stromčeky a sviečky a písať: Mamička, Babetka, Romanko, Petruška, Kristínka....
Teším sa.
Lebo, že Vianoce, tak ja ...že áno.
