Z choroby som sa dostal rýchlo. Traja chlapci, z toho dve dvojíčky. Každý kričí, fňuká, smeje sa, každý si chce vybojovať svoju porciu pozornosti tohto minisveta. Veľa si toho nenaspala. Aspoň, že sa stará mama z otcovej strany umúdrila a podujala sa postrážiť nás, takže si mohla do roboty. Po návrate z roboty ťa čaká ďalšia smena. Navariť, upratať, vykúpať nás a počúvať náš krik.
Veľmi často nespomínaš na toto obdobie. A keď predsa len niečo spomenieš, najviac sa ti vynára pocit únavy. Ťazkej, paralyzujúcej, akoby nikdy predtým nebolo inak a nikdy potom inak nebude.
Ale dnes už vieš, že všetko má svoj koniec a aj toto obdobie už skončilo. Podrástli sme, išli sme najprv do škôlky, potom do školy. Presťahovali sme sa do väčšieho nového bytu. Tento má až dve izby. Aj otec sa pomaly umúdruje. Už je častejšie doma. Rodina sa zomkýna, aj keď problémov je..., ako to hovoriš ty, mama?..., “habadééj?”. Nezaprieš svoj maďarský pôvod.
Vieš načo rád spomínam? Keď nám pustili po prvýkrát teplú vodu. Asi dva roky po presťahovaní. Kričala si: “Pozrite, pozrite, je teplá, horúca!” A smiala si sa. Nahlas, ako malé dieťa. Odhalila si tie svoje riedke zuby, ako si sa často na ne sťažovala. A mňa i brata-dvojča si nahnala do vane a víťazoslávne si nás osprchovala.
“Vejú vetry povievajú, dni za dňami uchádzajú...”, píše sa v jednej nádhernej balade. Už nie si štíhla, ustrašená srnka s dlhými tmavými vlasmi. Si plnšia, krátky zostrih, tupý strih a si u gynekológa. Vieš, že sa niečo deje. A vieš, že nič dobré. Ani si sa nestihla na nič pripraviť a už si po ťažkej operácii. Nikdy nezabudnem na to, ako si vyzerala, keď sme za tebou prvýkrát prišli do bystrickej nemocnice. Ako si pomaly, veľmi pomaly kráčala nemocenskou chodbou smerom k nám. V tvári bolesť, výraz srnky a odhodlanie. “Zvládnem! Musím...”
Musela si a zvládla si. Aj o šesť rokov na to, keď sa choroba vrátila a ty si podstúpila namáhavé ožarovanie. Ani my už nie sme malí chlapci. Veď my už sme dospelí chlapi. Všetci cez dvadsať. Joj, mama, zase sa toho na teba valí nejako priveľa. Tvoje deti majú problémy. Tvoje dvojíčky ťa opäť potrebujú. Tak ako keď sme boli malí...
Len raz sa ten tvoj plachý pohľad vystrašenej srnky zmenil. To bolo vtedy, keď si bola na návšteve u psychiatra-sexuológa v Kroměřiži. Bližšie nevedeli, čo so mnou. Po všetkých peripetiách, čo si so mnou zakúsila si sa dozvedela, že sa máš zmieriť s tým, aký som. Že na sexuálnom zameraní sa nedá nič zmeniť. Ešte dnes vidím tvoju nahnevanú tvár. Doktor ti hovorí niečo ako že to nebolo to, čo si chcela počuť. Že si to uvedomuje. Ani neviem, čo si odvrkla. Bola si taká nahnevaná, že si pomaly zabudla na tak hlboko tvojimi rodičmi vštepovanú slušnosť. Keď si potom prechádzala aj s mojim bratom po moste v Kroměříži, tak si sa “zasekla”. Nevedeli sme, čo máme s tebou robiť. Bola to len chvíľka, ale na tú paniku, čo sa ma zmocnila, nezabudnem. “Najradšej by som sa hodila do tej vody!”, kričala si.
Ale hneď si zase nabrala rovnováhu. Veď si vedela, že musíš. Akoby to aj mohlo inak byť. Veď si aj prvá uznala, že som tvoj skvelý syn aj taký, aký som. Otcovi to trvalo dlhšie.
Aj na jeho pohrebe si sa ovládala dokonale. Veď akožeby inak. Zostala si sama, starší brat býva s manželkou a dieťaťom osve a my s bratom-dvojičkou sme nemohli stále za tebou utekať z Bratislavy. Nemohla si si dovoliť len tak z ničoho nič zrútiť sa.
Ale čo sa to deje? Kdeže len už je ten tupý strih. Máš šesťdesiatdva a si u nás na návšteve v Bratislave. Tvoja prvá návšteva v našom novom spoločnom byte s Medveďom.
Keď som ťa dva dni na to odprevádzal na autobusovú stanicu Nivy, sadli sme si ešte pred tvojou cestou domov na kávu. A ja som naraz uvidel v tvojich očiech slzy. “Čo sa stalo?”, spýtal som sa prekvapene. “Vieš, vy ste sa o mňa počas tých dvoch dní tak pekne starali. A ja na to nie som zvyknutá. Vždy som sa musela starať ja. A tak ma to dojíma.”
Oddýchni si mama. Už sa nemusíš o nás starať. Užívaj si pokojne jeseň života. Už nemusíš v noci vstávať ani sa budiť na zlé sny. Tvoji chlapci sú v poriadku. A myslia na teba. Myslia na to, aby si s nimi ostala ešte dlho predlho....
tenjeho
