Takže prvé dýchanie som absolvoval niekedy v lete 1996 v chate na Seneckých jazerách neďaleko Bratislavy.
Malo silný nádych mystiky o ktorý sa brilantne zaslúžil facilitátor Niki a rozhodne si ho zapamätám minimálne na celý tento život. Aj keď sa nič nestalo. Ani môjmu spoludýchajúcemu. Volá sa tiež Roman a je mi priam zázračne podobný svojim silne prešpekuľovaným pohľadom na život, on viac racionál, ja skôr iracionál.
A tak sme sa snažili! Dýchal som tak silne a dlho, že všetci už rozmýšľali, či som sa v tom dýchaní náhodou nezasekol a nemôžem prestať.
Často robím veci takto. Poctivo, na doraz a pritom bez výsledku. Keď som sa spamätal z kolapsu tela, ktorý musel nevyhnutne nastať, začal som premýšľať, čo ďalej. Veď aj ten Roman sa už musel nudiť. Ani muchy tam neboli, ako v Skřidlech. (...tých je tam neúrekom a skúšajú našu odolnosť a naše odhodlanie...) Začal som teda tancovať a nebolo to nič mimoriadne, zato však aspoň príjemné. Aj iným sa to páčilo. Niki však bol na šeringu trochu triezvejší a aj mňa celkom schladil.
Nevzdal som to a o rok na to na jeseň v nejakom šialenom zapadákove som si opäť pekne zatancoval. A aký som bol kreatívny! Aj kŕčov bolo habadej, ba som aj zvracal... Len Niki bol opäť akási zdržanlivý. Netvrdím, že som bol z jeho „hodnotení“ mojich procesov nejaký rozradostený, ale pravda bola, že som aj sám cítil, že tomu niečo chýba. Najmä, keď som si vypočul skvelé a hlavne farbisté opisy mojich šťastnejších kolegov.
Vtedy som začal hovoriť, že to jednoducho pre mňa nie je. Aj Roman už odskočil. Čo ma však neustále lákalo, bola atmosféra plná emócií a osobná služba ľuďom, ktorí dýchali. A nesmierny pocit spolupatričnosti a lásky, ktorý som v „civile“ nenachádzal.
Skoro sme s Medveďom a aj ďalšími „Blavákmi“ zistili, že uvoľnená atmosféra bez drezúry v Skřidlech nám vyhovuje podstatne viac. A snáď od 1998 roku chodíme tam. A radi. A snáď aj tento rok.
Zlom prišiel asi v roku 2000. Už som sa pripravoval na svoje obvyklé „kreácie“, keď ma náhle prepadol nutkavý pocit, že musím spraviť „NIEČO“. Niečo, čo tá moja večne sa kontrolujúca hlava nepochopí. Bez akéhokoľvek varovania okolia som urobil tri či štyri kotúle vpred a vzad. Dôsledky boli akurátne. Vpred som sa vyrútil na iného dýchajúceho a vzad som si ukážkovo tresol hlavu o stenu. Keď mi prestalo iskriť pred očami, náhle sa ma začal zmocňovať pocit hanby a nekonečnej márnosti. Začal som sa niekam prepadávať a akási neviditeľná ruka mi zovrela hrudník a krk. Dusím sa! Bože, čo mi nikto nepomôže, veď ja sa tu chystám SKAPAŤ! Prepadávam sa stále hlbšie a vnútorné utrpenie sa stáva neznesiteľné. Čosi sa mi tlačí krkom von. Kričím. Neviem ako dlho. Úľava prichádza, ale len na chvíľu. Opäť tma, márnosť, bolesť a sebaľútosť. A potom? ... uvoľňujúci plač. Plač? Skôr vzlyk, ale taký z nesmiernej hĺbky seba. Uvolnenie. Pomalé a krásne. Uvolnenie uvolnení. Ešte, že som sa nepocikal. A pocit vykúpenia. Ktovie z čoho. Z môjho „pohnutého“ života? Veď je to jedno. Mám potrebu oslavovať a podeliť sa o svoju radosť so všetkými. Každému aspoň kúsok. Veď jej mám na rozdávanie. A skvelá hudba, „Míra vďaka!“, to dotvára.
Mariška šedivá, veď ono to funguje! Dokonca aj na také poleno, ako som ja!
Pri inom dýchaní prišla zlosť. Neviem, kde sa vzala. Nik ju nevolal, nik nečakal. A poriadna. Hnev na celý svet. Na všetkých a na všetko. Mlátim do steny za sebou, ako sa len dá. Veď tu predsa nezačnem tĺcť do živých. Míra (facilitátor) by to aj tak nedovolil. Zlosť vyústila v zúrivý rev. Dýcham ďalej úplne pokrútený už skoro bez schopnosti pohybu. Kto by povedal, že kŕče môžu byť napríklad aj v páse. A prichádza jeden z najzvláštnejších a najúžasnejších stavov mysle. Mne, ktorý sa celý život týra myšlienkami ČO OSTATNÍ. Čo si myslia, čo urobia, samozrejme vo vzťahu k mojej egoistickej dušičke, MNE to prišlo JEDNO. Všetko a všetci mi naraz ostali ukradnutí. Aj taký celý pokrútený som sa snažil aspoň pohľadom dať všetkým najavo, ako sú mi nekonečne voľní.
Nie vždy to výjde takto pekne a zaujímavo. Väčšinou až potom, keď už som predýchaný do skoro bezvedomia. A skoro vždy sú to pocity a emócie bez obrázkov. A veru skoro vždy tie, ktorých sa mi vonku nedostava. V procese dokážem vypnúť a nerozmýšľať nad všetkým možným v konečnom dôsledku nepodstatným.
Nikdy som veľmi nebol cez kresťanstvo. Nie je to moja „športová“ disciplína. A cez to všetko som sa na chvíľu akoby vtelil do samotného Krista.
Stojím si tam na svojom neviditeľnom piedestáli, obklopený prenikavým a nádherným božím svetlom a rozdávam lásku všetkému živému. Všetko ku mne vzhliada, priam ruky spína a s veľkou úľavou a duchovnou rozkošou prijíma moje „dary“. Just ako na svätej freske jedného kostola v Banskej Štiavnici. Bolo to príjemné a pre mňa vzácne, ale aj tak som sa musel vnútorne baviť nad akousi gýčovosťou tohto obrazu.
Počas viacerých dýchaní som lietal tam či onam, plával a vnímal krásnu hudbu, ktorá mi prinášala silné a nádherné emócie. Až sa mi začalo zdať, že už ani nepríde nič iné.
Ležím na podložke. Míra púšťa veľmi zaujímavú a pôsobivú hudbu, ktorej ústrednou stopou sú nejaké černošské, kmeňové, rituálne a hlavne veľmi ženské spevy.
Mimovoľne som do tohto strhujúceho rytmu začal hýbať hruďou zo strany na stranu. Ježiš a Mária, čo sa to deje? Mne rastú prsia. Regulérne cítim, ako skáču zo strany na stranu. Sú pomerne veľké, tmavohnedé a majú veľké tmavé bradavky, proste normále ženské „kozy“.
Pohadzujem nimi zo strany na stranu a je mi do rehotu. Pridávam pohyby panvou a ani sa nenazdám a cítim, že mám „vaginu“. Ktože ho vie, ako sa to môže „cítiť“, ale je to tak. A ešte nie hociaká vagina, ale taká... „očakávajúca“.
Nuž takúto formu sexuality som ešte nezažil. Rozhodne mi to pomohlo aspoň trochu viac pochopiť ženskú sexualitu. Minimálne už viem, ako sa cíti očakávajúca černošská dáma v nejakom bezmennom africkom kmeni. Môj siter, keby tak vedel...
Moje posledné dýchanie bolo pre mňa ťažké. Už je to skoro dva roky, čo ho spracovávam. Zažil som veľmi silný a intenzívny zážitok „diabla“. Viem si predstaviť tváre všetkých racionálov, ktorí už teraz hovoria: „Veď je to len pomätenec, hoďte na neho sieť, veď on by potreboval psychiatra!“ Ale ten, kto sa snaží aspoň trochu „tušiť“, že všetko je zo všetkým prepojené, ten ma pochopí. Naše podvedomie je silne prepojené so všetkým a všetkými, a preto by (čiste teoreticky) nemal byť problém spojiť sa s kýmkoľvek a čímkoľvek z minulosti, súčasnosti aj budúcnosti. Čas nehrá rolu, jedná sa o v súčasnosti povedomí nemerateľnú entitu.
Zážitok diabla bol ťažký, vyčerpávajúci a veľmi poučný. Áno, teraz už viem, ako chutí všetko s diablom súvisiace. Závislosť, otroctvo, ale aj magická príťažlivosť, sila a neodolateľnosť diabla. Bol to nepopísateľný zážitok, preto ani nie som schopný napísať niečo konkrétne. Jeho lákavosť a zároveň strašné nebezpečie. Čím ďalej od neho, tým lepšie. O to významejší bol pre mňa môj následný zážitok v tom istom dýchaní. Kde sa vzal, tu sa vzal, objavil sa môj otec. Viete spojenie s mŕtvymi je po tejto mojej skúsenosti najzaujímavejšie tým, že som vlastne nevidel vôbec nič. Len som cítil. Cítil som veľmi silne a intenzívne prítomnosť svojho otca. Naše spojenie bolo čiste emocionálne, a preto opäť nejde popísať. Ostatne akým by malo byť, keď otcovo telo leží v hrobe... A jeho duch, ktorý je nehmotný nemá inú šancu, len spojiť sa s mojou emcionálnou a duševnou stránkou...
Nespomeniem si na všetky svoje dýchania. Nespomeniem si dokonca ani na mená všetkých svojich sitrov-spoludýchajúcich.
Jedno mi však nik nevezme. TOTO som JA! A som aký som. Som ten upätý neurotik, večne do seba zahladený, som niekto absolutne nad vecou, som milujúci Kristus, či očakávajúca čierna dáma. A TAK JE TO DOBRE...
tenjeho
