Ako sa medveď s Mackom zoznámili a čo z toho bolo

Prvé stretnutie bolo celkom kratučké. S kamarátom sa v strede leta na začiatku deväťdesiatych rokov niekam valíme Bratislavou. Asi na pivo do záhradnej. Kamarát prebehne na druhú stranu cesty a už ma zoznamuje so štíhlym na pohľad drobným blondiakom s tým najúžasnejším nosiskom aký som kedy videl. Fakt neprehliadnuteľný. Pár celkom bežných zdvorilostných fráz a potom otázka.
- Nemáš cigaretu?
- Mám...ale vieš...ja fajčím...Marsky.
- To je super aj ja fajčím Marsky.
A dostal ich niekoľko. Dobre som vedel, čo je to keď nieje na cigarety. A vždy sa oplatí mať známeho s takým nosiskom. Vtipný kamarát ešte prehodil poznámku, niečo ako
- Teploši a Marsky. Kam to ten svet speje!
A rozišli sme sa.

Asi o mesiac neskôr sme sa stretli znova. Tentokrát na diskotéke. V tom čase sa poriadali veľké diskotéky pre gayov a lesbičky a bývala tam skvelá nálada.
Určite lepšia ako v tých dnešných podnikoch. Alebo možno starnem. Možno určite. Pretancovali sme celú noc a ráno išiel každý svojou cestou.

Už ma unavovala tá večná samota a tak som si podal inzerát. A práve na inzerát som sa mal stretnúť s mladým mužom a opäť na diskotéke. Nahodil som sa, zhlboka nadýchol a vyrazil na rande na slepo.

Ten mladý muž ohúrený mojimi rozmermi sa nezmohol na slovo. Teda zmohol a znelo to ako - pri našom stole už nieje miesto. Nebolo. Tak som si aspoň pri bare načapoval dva deci bieleho rozhodnutý vypariť sa.

Nechceš si sadnúť ku nám. Ozvalo sa mi za chrbtom. A bol to on. Majiteľ nadrozmerného nosa. Sadol som si. V ten večer som zasa raz veľa tancoval a veľa pil a trochu čaroval. Bol som presvedčený, že čarovať dokážem výborne.

- Chceš vyhrať v tombole? Chceš! Tak vyhráš!

A vyhral. Fľašu Becherovky a čokoládového zajaca. Keď tak premýšľam, toto na neho muselo zapôsobiť no nie? Ráno po tej diskotéke sme už odišli spolu. Stalo sa to v deň, ktorý som mal vždy z celého roka najradšej. 21. marca. Prvý jarný deň. Deň veľkých prísľubov znovuzrodenia.

No čo môžete napísať o človeku, vedľa ktorého sa zobúdzate už skoro päťnásť rokov. Ako je super, že keď sa ráno zobúdzate citite prítomnosť niekoho blízkeho. Ako si každý deň aj po toľkých rokoch aspoň raz za deň zavoláme s oblikátnym - ako sa ti darí? - Dobre. - Dobre? To je na tri? Ako vždy 21. marca dostanem obrovského čokoládového zajaca. Ako sa smeje že keď sme z tej diskotéky išli preč spolu bol som taký nervózny, že som v rukách z toho zajaca sopravil polevu? Ako spolu varíme a hádame sa. Ako sa staráme o naše rodiny. Matky, bratov, sastry, netere a synovcov. Prečo má niekto pocit, že to musí byť moja a jeho rodina a prečo vlastne nemôže byť naša?