Pamätám si to ešte zo škôlky. Prvý sneh. Učili sme sa básničku a zrazu sa ozval radostný výskot.
- Sneží, sneží!
Všetci sa nahrnuli k oknám a nadšene sledovali vločky, ktoré sa jemne vznášali a dopadali na zem. Ja som sa netešil. Nepamätám si, ako som sa presne cítil. Len viem, že som necítil žiadnu radosť. Ani potom na základke, keď prvé zasneženie prerušilo vyučovanie a všetci vrátane súdružky učiteľky sledovali tú bielu krásu, ani vtedy som neprežíval nijaké zvláštne nadšenie.
- No čo Danko, ty sa netešíš?
- Nie ja nemám rád zimu.
- Ale veď v zime je zábava. Snehuliaci. Sánkovanie. Lyžovanie.
- No to je pravda. To je zábava. Ale ja...
Vlastne som sám tomu nikdy nerozumel. Ten pocit, keď sa objavil prvý sneh poletujúci vzduchom bol - smútok. Akoby som stratil niečo dôležité. Niečo čo sa už nikdy nevráti. Naozaj som tomu nerozumel a vekom ten pocit neslabol.
Pamätám sa ešte na vysokej. Raz ma prvý sneh zastihol cestou zo školy. Sám som sa potme vracal z večerných cvík, k smrti unavený a zrazu to začalo. Jemne, potichu, jedna druhá, tretia...milón. Prepadla ma normálna tvrdá depresia. Keby som mal za čo, opijem sa. A stále som tomu nerozumel. Veď lyžiarsky zájazd napríklad, to bola neutíchajúca zábava.
Odpoveď som dostal. Možno sa Vám nebude zdať, ale mne stačila.
O pár rokov neskôr sedím v južných Čechách na meditácii. Ak sa stane, že vám to fakt ide, tak vedomie a ostatné zložky vašej mysle a vášho ducha prestanú bojovať a spolupracujú. Mám silný pocit, že dnes to ide. Fičí to. Letí.
Najprv som zacítil chlad. Mrazivý až do kostí. Neuveriteľne autentický. Mal som pocit, že cítim, ako sa mi para z môjho dychu zráža pod nosom. Nasledujúci obraz bol silný ako úder kladivom. Vlastne to ani nebol obraz. Keď prichádzajú obrazy, vidíte veci ako v telke, alebo na obrazovke. Ja som tam naozaj bol. Nebol to len film, boli to autentické pocity, vyhrabané ktovie odkiaľ.
Stojím na nekonečnej, bielej, zamrznutej pláni a čakám ho. Odišiel na lov na začiatku dňa. Sledujem slnko, ktoré už niekoľko dní visí nad obzorom. Zapadá pomaly, už je vidieť len malý kúsok. Skôr ho iba cítim, ako vidím. Moja najhoršia nočná mora sa stala skutočnosťou. Čakám márne. Nikdy sa nevráti. Ak neprišiel teraz, už nepríde. Už ma nepohladí...
Tma je len krôčik odomňa. Začína padať sneh. Vločky. Jedna, druhá, tretia...milión. Rozplačem sa v tom obraze, aj v tých južných Čechách. Pocit straty je nekonečný, akoby ho nikdy a nič nemalo zaplniť. Za všetky tie roky. Tečú mi veľké a očisťujúce slzy. Tú osobu v snehovej búrke sledujem už len z diaľky, teraz už naozaj len na obraze padá na kolená a poddáva sa...
Nie nemám príliš rád zimu. Najmä tú bratislavskú. Z bieleho snehu zostanú len hnusné plačkanice. Ten pocit smútku ma však už neprepadáva. S prvým snehom nedostanem hlbokú depku. Prvý sneh príjímam s úsmevom. Ale napriek tomu sa raz presťahujem do krajiny, kde teplota pod nulou je len exotickým snom...
