Pri lahôdkovom pulte som čakal, kým pridem na rad. Keďže som mal zakrytý výhľad, vybrať som si mohol, až keď som bol na rade. Ledva som sa rozhliadol, keď sa za mojim chrbtom ozvalo: „Ale ja si tu chcem vybrať, nie len stáť a pozerať!“ Ohliadnem sa a koho nevidim. Už pomaly starú známu tvár. Je to snáď tretíkrát, čo som ju stretol v Jednote pri lahôdkach a tretíkrát to malo presne ten istý scenár. Opäť sa po zašomraní nejakej stupídnej poznámky predbehla, postavila sa predo mňa a autoritatívne prikázala obsluhujúcej, čo jej má navážiť. Ja ako keby som bol vzduch. Predstavte si koľkým ľuďom už musela urobiť to isté, keď len ja som mal s ňou tú česť už po tretí krát. Koľkým ľuďom už stihla v tom svojom biednom živote pokaziť náladu a otráviť deň.
Musím sa vám priznať s jedným svojim problémom. Môj problém je, že som iracionálny etik. Vo chvíľach hnevu a rozrušenia nedokážem reagovať racionálne a vecne. Nemám inú šancu, len zostať ticho a potichu predýchávať. Viem totižto dobre, že keby som ticho neostal, možno by to skončilo veľmi zle. Hnev, ktorý vo chvíľach zažitej nespravodlivosti prežívam je natoľko silný, že sa obávam, že by som ho neovládol a vyviedol niečo veľmi veľmi deštruktívne. Ešte, že podobne je to u mňa aj s pozitívnymi emóciami. Podobne intenzívne prežívam aj radosť, čo do značnej miery eliminuje možnosť stanovenia diagnózy abnormne psychopaticky štrukturovaná osobnosť.
Keď môj hnev pominie, čudujem sa sebe samému, ako som sa len mohol kôli takejto malichernosti takto vytočiť. Veď aj Medveď hovorí, že chorých neriešime. Neostáva mi teda iné, ako dúfať, že sa mi podarí vždy sa ovládnuť, alebo sa pokúsiť nejako sa dostať do istého nadhľadu. Veru aj ja sám musím vyzdravieť..
Keď som prišiel domov, moja prvá cesta ako vždy viedla na lodžiu. Pozrieť kvetinky, poliať ich a poprezerať, koľko z nich zase požrali holuby. A samozrejme rozčúliť sa. Veď ako inak. Neprejde týždeň, že by som im nevyhodil rozrobené hniezdo. Tu tam aj s vajíčkom. Ale holuby akokeby boli tou našou lodžiou posadnuté. A je to stále ten istý pár. Takto spolu zápasíme už od jari. Oni sa snažia dostať sa k nám na lodžiu a rozšíriť svoj rod a ja ich sústavne vyhadzujem.
Ale dnes to bolo iné. Keď som dnes prišiel na lodžiu a našiel som tam opäť slamu a znesené vajíčko, dnes som sa neovládol. Vajíčko som schytil a hodil som ho smerom k samičke, ktorá ako vždy pokojne čakala na streche oproti, kým nevypadnem.
Mali by ste vidieť, čo sa potom udialo. Samička zakrátko priletela, sadla si do rohu lodžie a zostala tam. Našuchorená, rozhnevaná a odhodlaná bojovať. Úplne stratila plachosť. Všetky moje pokusy dostať ju z lodžie totálne zlyhali. Akékoľvek moje postrkovanie metlou, krik, tlieskanie či búchanie narazilo na totálny odpor samičky. Vrčala, syčala, sekala po metle krídlom a ani o milimeter sa nepohla z miesta. Zo mňa naraz vyprchla všetká zlosť. A vystriedala ju nesmierna ľútosť. Ten jej boj bol totižto úplne zúfalý. Ani som ju nedokázal ďalej vyháňať. Tak som odišiel z lodžie a nechal ju tak.
Keď sa presvedčila, že jej vajíčko je zasa preč, naveľa odletela. Stále sa však vracia, alebo sa pozerá zo strechy oproti. A mňa bolí srdiečko. A cítim sa, ako Dr. Jekyl a Mr.Hyde v jednej osobe. A v duchu ju prosím o prepáčenie:
„Vieš, nehnevaj sa, žerieš mi kvety, osieraš všetko, robíš mi tu bordel, navyše vtáčia chrípka hrozí zo všetkých strán, tak ťa tu nemôžem nechať.“ Navyše už mám skúsenosť zo Štiavnice, kde sme nechali jeden takýto párik na balkóne a kým vyviedli mláďa, mama skoro prišla o nervy. Brodili sme sa tam v špine a hovienkach a zároveň sme sa báli, či holubiu „kráľovnú“ nevyrušujeme polievaním kvetov a či svoje mláďa neopustí.
Dve bytosti. Jedna ľudská a jedna vtáčia. Obe sa mi dnes dostali pod kožu.
tenjeho
