Medveď spomína ako to bolo pred Mackom 2

Po prvé som si ujasnil, že moje rozhodnutie zostať do konca života sám bolo pomýlené. Po druhé a to bola parádna bomba, moja prva láska to svojim rodičom povedal. Už dávno ich oboznámil s faktom, že je na chlapov a oni ho za to nevyhodili z domu. Jeho mama mu vraj nadáva, že je strašne náročný a nikdy nebude "na poriadku". Práve on ma prinútil vyjsť von a oznámiť to našej mamine. Plakala, pýtala sa či je to naozaj nutné, aby to bol chlap, pýtala sa ako som teda mohol chodiť so svojou prvou a poslednou frajerkou. Dávala si vinu. Dúfala v možnosť...Držalo ju to dosť dlho a asi si prešla svojim peklom, ale zvládla to. S prehľadom a gráciou.

Ďalším posledným a najdôležitejším bolo rozhodnutie za každých okolností najsť toho pravého. V tom čase začal vychádzať obrovský inzertný časopis v ktororm sa objavila rubrika zoznámenie a v nej aj rubrika On hľadá jeho. Fíha, množstvo inzerátov bolo v začiatkoch neuveriteľné a postupom času to boli prvé inzeráty, ktorých vydanie sa spoplatňovalo.

Tak som si vypracoval inzerát. Čísielká s lomítkami a asi aj nejaké záľuby a čo hľadám. Ten inzerát si už nepamätám ani približne, len je jasné že začínal VŠ/25/199/85... Podal som ho niekoľko krát a ozvalo sa ich naozaj dosť. V niektorých týždňoch aj tridsať listov. Nepamätám sa koľko stretnutí som absolvoval a na niektoré som určite už zabudol. Niektoré ma však tak šokovali, že nezabudnem nikdy.

Ozval sa ako mladý športovec, rád pláva a chodí do posilovne. No to sa môže zísť nie? Niekto kto na Vás dá pozor keď budete spoločne starnúť aby vám nenarástlo brucho. No športovec sa nekonal ten starší pán s výškou asi 120 centi sa urazil, že s takou štanglou by nemohol...Kto vie čo si on prestavoval pod tým číslom 199 v mojom inzeráte

Bol o niečo starší a mal rovnakú záľubu ako ja - film. Stretnutie bolo veľmi prijemné rozprávali sme sa o filmoch a hudbe a mali sme veľmi podobný vkus. Hovoril som si že toto už je určite ono. Veď sme sa smiali rovnakým veciam a doknca sme dokázali dokončoť vetu za toho druhého. Také okamžité súznenie. Pri rozlúčke mi pvedal.
- Prepáč, ale vieš ja som bol veľmi zaľúbený do jedného kolegu a hľadám taký rovnaký typ ako je on. Keby si mal aspoň bradu a fúzy.
Počujte takú sprchu si neviete predstaviť. Tak ja premýšľam nad súznením duší a on že fúzy...

Mal úpne presne rovnaké čísla pred lomítkami a za lomítkami ako ja a dokonca poslal aj telefónne číslo a najprv sme si len telefonovali, aby nakoniec navrhol stretnutie. Stretli sme sa a on povedal iba jednu vetu. Vieš v liste, alebo v telefóne to ide. Ale takto na živo to nezvládam. A utiekol. Aspoň že mi nevmietol do ksichtu že očakával nejaké plávacie blany medzi prstami. Bolo mi ho ľúto aj toho obrovského strachu v jeho očiach.

Bolo ich naozaj dosť s niektorými som kamarát niektorí ... kde je im koniec. Dnes je väčšina tých spomienok úsmevná. Stretol som sa s baleťákom, učiteľom, predavačom, novinárom, študentom, hudobníkom, budúcim kňazom, poštovým doručovateľom, zborovým spevákom, šoférom, manekínom a dokonca aj s celebritou až ma nakoniec oslovil ten môj Macko
- Nechceš si sadnúť k nám?
Ale to už poznáte.