Máme veľa vynikajúcich priateľov. Keďže sme už v strednom veku, sú to všetko dospelí ľudia, veľmi často manželské páry a väčšinou s deťmi. Ale nie len páry s deťmi. Sú medzi nimi aj rozvedení, bezdetní, viac krát ženatí či vydaté... Taká klasická sociálna zmeska, akú môžete stretnúť a zamilovať si za päťdesiat rokov života. A nie málo z nich sú aktívni katolíci. Trávime s našimi priateľmi a ich rodinami najmenej toľko času ako s našimi vlastnými rodinami. Ja osobne som presvedčený, že nás čaká historicky veľmi ťažké obdobie, ktoré bez skutočných priateľov jednoducho neprežije nikto. Budú oveľa dôležitejší ako „známi a styky“.
Dobre. Tak možno to celé je aj trochu o referende. Mám takú predstavu. Nepresviedčajme ľudí slovami, nech nás spoznajú podľa našich skutkov.
Jedna naša veľmi blízka priateľka má dcéru. Danka navštevuje prvý stupeň základnej školy a už dnes je to úžasná osobnosť. Keď sme boli v lete na dovolenke, učil som ju plávať bez rukávnikov, a teda aj naučil. Macko jej robil malinovku a občas ju tak trochu vychovával čo ano a čo nie. Ona je niekedy ako z divých vajec a na všetko má vlastný názor. No však to mnohí dobre poznáte.
Pani učiteľka v škole sa jej opýtala: „A tebe by nevadilo, keby ťa po smrti rodičov adoptovali dvaja homosexuáli?“
- Mňa kľudne, jediný problém je, či by ma oni chceli.
Mohli by sme napísať stovky článkov o ľudských právach a pani učiteľka by nikdy nepochopila to, čo pochopila z jedinej vety malej Danky.
Podľa skutkov.
