Výchova medveďa na Slovensku

Občas, keď sa niekto pozastavuje nad niečím čo som urobil, alebo len tak z dlhej chvíle hovorievam, že to preto lebo som mal francúzku guvernantku. Tvárim sa, že je to vtip a smejem sa. Ale ja som ju vlastne naozaj mal. Mojou francúzkou guvernantkou bol náš dědeček.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (26)

Náš dědeček nebol taký ten typický slovenský deduško z dedinky v horách. Vlastne ani nebol Slovák. Bohémsky umelec so správaním anglického aristokrata prišiel na Slovensko z Čiech.
Vždy perfektne uhladený, oblečený naladený. Nikdy nikoho nehodnotil, nikdy nekomentoval niečí život. Nikdy som ho nepučul zodvihnúť hlas, ani jediné rozčúlenie, nikdy žiadne hrubé slovo. On mi kúpil môj prvý oblek a kravatu (v šiesich rokoch) On ma naučil ako si v reštaurácii objednať a ako objednať večeru pre spoločnosť (napríklad pre jeho priateľov). On mi ukázal ako požiadať o službu tak, aby sa ten druhý cítil poctený.On mi ukázal ako správne vyjadriť spokojnosť aj nespokojnosť. Vďaka nemu som v siedmich rokoch celkom bezproblémov v jednej pražskej reštaurácii - Prepáčte pán hlavný mrzí ma to, ale tá sviečková je celkom studená. Myslím, že nieje vhodné pre dieťa v mojom veku jesť takúto stravu.
Naučil ma za každých okolností používať príbor a obrúsok. Naučil ma vyzvať dámu do tanca a konverzovať s ňou. Vďaka nemu dnes nepoužívam slová áno a nie ale temer vždy a v oficiálnom rozhovore úplne vždy áno prosím a nie prosím. Ukázal mi úžasné veci, o ktorých netušia ani sami pražania a kupoval mi knižky a čítal mi ich.
S ním som sa vždy, už od malička, cítil dospelý a dôležitý. Záležalo na mojom názore, záležalo na mojich potrebách. Moja francúzka guvernentka ma navychovával príkazmi, ale rozhovorom. Naučil ma že zodpovedám za to čo urobím. Naučil ma prijať svoju zodopvednosť.
A potom oveľa neskôr keď ja som už prekročil tridsiatku a on sa blížil k osemdesiatke chodieval k nám pravidelne na nedeľné obedy. Nikdy nekomentoval môj život a nemal potrebu ho hodnotiť. Len raz mi s úsmevom povadal - Je dobré, že tady nejsi sám. A vždy pochválil mackove palacinky.
A potom ešte trocha neskôr odišiel. Tak ako žil (sa hovrí) dôstojne a vspánku.
Jasné, jasné, jasné že mi chýba. Ale faktom je, že keď si nańho spomeniem, alebo keď toto píšem musím sa uzmievať. Naozaj stačí len napísať "Dědeček" a ja sa cerím ako slniečko na hnoji.

DĚDEČEK.