Začalo sa to na námestí SNP. A už tu bolo jasné, že nebudem musieť odísť. Sám sebe som totiž sľúbil, že ak sa medzi rečníkmi objaví prvý politik, ktorý nám bude strkať pod nos 99%, alebo obyčajných ľudí, alebo..., otočím sa na päte a odchádzam. Celé stretnutie bolo ale prísne apolitické, dokonca by sa dalo povedať, že proti politické. Skvelý Trnkov príhovor „Pozdrav od finančného magnáta" nás všetkých rozosmial a všeobecnú náladu asi najlepšie vystihla veta iného rečníka „Keď sa pozerám na ponuku politických strán pre voľby 2012, cítim sa ako hovno."
Po príhovoroch sme sa vybrali k prezidentskému palácu. Pri presune bolo vidieť, že ľudia stále pribúdajú. K prezidentskému palácu nás už prišlo najmenej 2 000. Vzduchom lietali banány (ktoré nemohli nikomu ublížiť) a nádvorie prezidentského paláca sa tak stalo snom každej opice. Alebo si môžu v paláci dnes na večeru spraviť banánový koktail. Aj tu sa objavilo zopár jednotlivcov, ktorí si túto demonštráciu pomýlil s politickým mítingom svojej obľúbenej strany, ale boli v úbohej menšine.
Na TA3 práve teraz, keď toto píšem, moderátor rozpráva o tom, ako sme spôsobili incident, hádzaním banánov na prezidentský palác a vajec na parlament (k tomu sa ešte dostaneme). No povedzte nie je to úžasné? Banda politikov a finančníkov tu na padrť roztrieskala samotné základy parlamentnej demokracie a my sme spôsobili incident. Banánmi. Úžasné.
Od pána prezidenta sme sa potom už vybrali k samotnému cieľu našej cesty. Priamo do zoologickej k nášmu slovenskému parlamentu a jeho gorilám. Boli nás plné palisády a počet ľudí v tejto chvíli odhadujem na štyri až päťtisíc. Páni z parlamentu nechali pred svoju budovu postaviť jednoduché zátarasy a za ne umiestnili zopár policajtov. Zastali sme zapálili sviečky a zaspievali hymnu. Tým sme naplnili predstavu organizátorov o tom, že ukážeme politikom slušnosť a iné pozitívne hodnoty. Priamo predo mnou prilepený k zátarasu stál mladý muž a rozprával sa s policajtom:
- Ty si s nimi?
- Nemôžeš byť s nimi.
- Ty musíš byť s nami. Veď si rovnaký ako my.
- Ty si s nimi?
Nebol.
Prerazili sme zátarasy, policajti ustúpili a my sme prišli až celkom k parlamentu. Pred dvere do budovy, v ktorej slovenskí politici pošliapali dôveru, ktorú sme im dali. Okná parlamentu sme zahádzali vajíčkami.
- Vylezte potkany! (Naozaj som si ani na chvíľu nemyslel, že by sa ešte niekto z nich nachádzal v budove)
Tesne pred šiestou som sa vybral domov. Svoje som povedal, zakričal, zaspieval a zahodil. Fotil som svojím starým a technicky nedokonalým mobilom fotky, ktoré by sa asi v žiadnej agentúre neuchytili, ale mám akosi pocit, že na nich je tá atmosféra. Viem sú otrasné ale sú autentické.
„Kto neskáče je gorila"
