V duchu prosí: „Gudrun, nechoď ešte,nenechávaj ma tu samého.“
Lekár odišiel pred chvíľou. Pichol Gudruninjekciu proti bolesti, ktorá už bola posledné týždne neznesiteľná. Nádorv konečnom štádiu vysáva z Gudruninho tela život.
Zvláštne. Posledných 20 rokov ich spoločnéhoživota to bol práve Olaf, ktorý býval často chorý. Najprv začalo vynechávaťsrdce, neskôr sa pridružili astmatické ťažkosti. Gudrun sa vytrvalo starala ochorého manžela. Nesťažovala sa, zvládala všetko s pre ňu typickým pokojoma hlbokou pokorou jednoduchej veriacej ženy.
Nikdy nepracovala. Jej prácou boli detis manželom. Starala sa o všetkých, vychovávala deti k láske a pokore.V jej tichom hlase a jednoduchomrozmýšľaní bolo nesmierne veľa sily. Sily, ktorá jej dala schopnosť prežívaťvšetky radosti i bolesti svojej rodiny, sily, ktorá pomáhala zmierňovaťutrpenie chorého manžela.
Starý Olaf bol poctivý živnostník. Kým vládal,tvrdo pracoval v stolárskej dielni a svojou prácou podporoval deti počas štúdiíaj neskôr, keď si sami založili rodiny a peňazí nebolo nazvyš. Syn Olaf mladšíaj dcéra Rachel vyštudovali. Olaf sa porokoch poctivej práce na akademickej pôde a výskume stal profesorom na katedrefyziky. Rachel je ekonómkou malej ale prosperujúcej firmy. Teraz sedí vovedľajšej izbe so svojimi synmi a pod chvíľou si utiera slzy. Lietadlo s Olafom práve pristáva naletisku v neďalekom meste a Olaf vduchu prosí Najvyššieho, aby mu umožnil zastihnúť matku ešte živú. Na túkonferenciu musel ísť. Nemohol sklamať kolegov a neodprezentovať svojemnohoročné výskumy. Teraz však nemyslí na nikoho iného len na tú vzácnu bytosťležiacu v prítmí izby.
„Musím sa poponáhľať. Škoda, že sme poslednéroky spolu trávili tak málo času. Čo by som teraz dal za každú minútu strávenús ňou. Musím to vynahradiť aspoň otcovi.“
Prichádza domov. Vo dverách ho víta sestra. Dlhosa objímali.
„Už nás nevníma, len spí.“, povedala Rachel. „To je dobre, že spí, aspoň necíti tú bolesť.
Ako sa má otec? Ako to zvláda?
Snaží sa vyzerať pokojne, ale cítim, že ho toveľmi bolí. Veď ho poznáš, Olaf. Nikdy nič nepovie. Nikdy sa na nič nesťažuje.“Rachel sa zaleskli v očiach nové slzy.
„Tak neplač.“, potichu ju čičíka a hladí, akokeď bola malé dievčatko a on jej veľký starší brat. „Mali by sme za nimi ísť.“
Starého Olafa zastihli, ako niečo šepkáGudrun. Keď uvidí syna, zreteľne ožije.
„Vitaj, synak.“, pomaly vstáva, zapierajúc sao palicu, podáva synovi ruku a potom ho hanblivo až rozpačito objíma. V tom hrubom krátkom objatí však bolonesmierne veľa lásky a bolesti.
„Ako sa má?, pýta sa Olaf. „Lekár povedal, žeuž to dlho nepotrvá, že už je v agónii. Naposledy som s ňou prehovorilráno. Povedala mi, aby si nebol smutný a že ťa ľúbi.“
Hlas starého Olafa sa zatriasol.
Gudrun naraz precitá. „Akú cítim úľavu.Už ma ani nič nebolí. Je mi zrazu ľahšie.“
Posadí sa na posteli. „Musím im povedať, že mije lepšie. Drahý môj.“, volá na svojho manžela. „Pozri, už mi je lepšie.Nepočuješ?“
Jej muž však nepočuje nič. Gudrun sa obráti naposteli a vidí ležiacu postavu. „Veď som to ja.“
„Rachel.“, volá na svoju sestru Olaf. „Poďsem, prosím ťa. Myslím, že mama prestala dýchať. Asi umrela.“
Gudrun sa díva na schúlenú mŕtvu postavuv posteli.
„Veď to ani nie som ja. Vôbec sa na sebanepodobám. Už sa tam ani nepozriem.“, zaumienila si.
„Chudáčik môj.“, díva sa na zdrveného staréhoOlafa. „Veď ma čoskoro zase uvidíš. Ako to vôbec môžem vedieť. Ale viem to.“
Díva sa ďalej okolo seba. Rachel plačúcvchádza do miestnosti. Vidí aj do vedľajšej miestnosti na svojich dvochvystrašených a plačúcich vnukov. Nedíva sa cez stenu a napriek tomuich vidí.
Syn Olaf si práve skladá okuliare, aby siutrel oči. „Synáčik môj drahý, veď už ani ty nie si najmladší.“, pomyslí siGudrun a díva sa na takmer biele vlasy svojho syna.
Gudrun veľmi intenzívne vníma energiu okoloseba. Je v nej veľa smútku, bolesti ale aj lásky.
„Ach, aké som mala v živote šťastie, bolasom a stále som milovaná.“
V tej chvíli pocíti blízkosť ešte niekohoiného. Prichádza k nej svetelná bytosť s prenádherným vyžarovaním.
„Pamätáš sa na mňa, drahá?“ Postava nemánijaký tvar a napriek tomu sa Gudrun rozžiari veľkým šťastím. Nádhernábytosť bola v poslednom Gudruninom živote jej milovanou matkou. Verne ju sprevádzala viacerými životmi. Raz akobrat, potom ako verná priateľka a pred dávnymi rokmi bola aj jejmanželkou. Gudrun bola vtedy zámožným statkárom a napriek svojej moci nadchudobnými roľníkmi vynikala prísnosťou, ale aj spravodlivosťou a dobrotou.Archon sprevádza Gudrun aj teraz, vo chvíľach jej oslobodenia od hmotného telaa aj vo chvíľach, keď si Gudrun začína spomínať...
Spomienky Gudrun stále viac ožívajú. Stále siviac spomína na svoje predchádzajúce životy. Stále viac v nej ožívajújednotlivé situácie. Prežila veľa ťažkých a bolestivých životov. Postupomvekov sa jej jednotlivé životy začali vylepšovať. Gudrun múdrela a dospievala.Až dospela do svojho posledného života. Teraz v nej opäť prebiehajújednotlivé udalosti. Od detstva a dospievanie cez dospelosťa starobu. Všetky radosti, starosti i bolesti znovu Gudrun prežívas nezmenšenou intenzitou. Pri chybách a omyloch či drobných hriechochje Archon spolu s Gudrun, chlácholí ju a posmeľuje do ďalšíchprežitkov. Gudrun sa otvárajú súvislosti o ktorých počas svojho života aninetušila. Vôbec netušila napríklad, ako veľmi ovplyvní svojho syna tým, ženástojí na ukončení jeho vysokoškolského vzdelania. Keby sa tak nestalo, bol bydnes bezohľadným podnikateľom. Bohatým, ale rozhodne nie šťastným.
Jediná poznámka. Vlastne nevinná. Týkala savzťahu Rachel a jej spolužiaka. Keby ju Gudrun nevyslovila, Rachel je dnesšťastne vydatá a milovaná manželka. Takto si vzala iného s ktorým jejvzťah nevyšiel a aj sa rozviedla.
„Vieš, Gudrun. Keby sme vedeli všetko dopredu,nikam by sme sa nedostali. Nikdy by sme sa nepoučili a nič by sme sanenaučili.“, chlácholí Gudrun Archon.
„Veď ja to viem, drahá moja.“ Predsa len tovšak bolí a mrzí.
Zlé pocity však pominuli. Gudrun vie, že znovuprežila jeden plodný a nesmierne krásny život.
„Poď so mnou, moja drahá.“, volá ju Archon.„Je tu veľké množstvo tých, ktorí sa s tebou chcú stretnúť. A okremtoho sa chceme s tebou porozprávať o niečom veľmi dôležitom.“
Gudrun cíti energiu svojich živých milovanýcha aj svojich nehmotných spoločníkov. Je v nej nesmierne množstvolásky a porozumenia. Ale niekde vzadu, kdesi hlboko vo všehomíre, kdesihlboko v podstate cíti niečo smutné a bolestivé.
„Prosím ťa, Archon. Prečo ma popri všetkej tejláske stále niečo tak páľčivo bolí?
Maj trochu strpenia, drahá, všetko sadozvieš.“, odpoveda Archon a zároveň jemne objíme Gudrun a už ichniekde unáša prúd energie.
tenjeho
