Olafove myšlienky blúdia ďalej. V jeho spomienkach sa odvíjajústaré a boľavé zážitky. Akokoľvek sa týmto myšlienkam bráni, predsa lenpopri hlbokom smútku cíti aj istú úľavu.
„Ty už sa to moja drahá nikdy nedozvieš a ja si to vezmem dohrobu“. Tvár starého muža je strnulá, pery sú pevne zomknuté, akobyneviditeľný kľúč uzamkol jeho ústa, slová, myšlienky ba aj pocitynavždy.
„Otecko. Otecko, ako sa cítiš?“, pýta sa Rachel sediaca po jeho pravici.
„Nechaj ho tak.“, potichu zaprosí jej brat. „Ak už nedokáže plakať, tak ho aspoň nerušme v zármutku. Chudáčik starký.“
Syn Olaf sedí vedľa Rachel a drží ju za ruku. A v jednom momentecítia obaja to isté. Keď ich mama vyprevádzala na cestu či už ďalekú čiblízku, vždy ich objala a pobozkala. A na záver vždy každého chytila zaruku a veľmi jemne ju oboma svojimi dlaňami stisla. V tom stisku bolovšetko. Láska a radosť až pýcha, akú len matka môže cítiť. A zároveň ajsmútok, ako keď nám medzi prstami preteká život a my nevieme zovrieťdlaň. A práve takýto milujúci a láskavý stisk pocítili v tej istejchvíli uprostred smutnej márnice obaja súrodenci.
„Ach mamka, mamička...“
Gudrun sa so svojou spoločníčkou Archon ešte na chvíľu vrátili zoVšehomíra, aby priniesli aspoň chvíľkovú úľavu a pokojné rozlúčeniesmútiacim. Gudrun pozoruje celý výjav s hlbokým smútkom.
„Ako rada by som vám uľahčila váš smútok a vašu bolesť. Ako radaby som z vás sňala aspoň malý kúsok vášho bremena. To však nedokážem.Aj keď ma nemôžete vidieť ani počuť vedzte, že som v poriadku a všetkoje tak ako má byť.“
Archon objíma Gudrun a šepká jej.:“Poď prosím, musíme sa vrátiť.“
Vrátili sa na miesto, kde donedávna rozprávali s množstvombytostí, ktoré pomáhali znovu zorientovať sa Gudrun v tom odkiaľ vyšlaa kam kráča. Energia smútku a bolesti živých pozostalých bola natoľkosilná, že v jednej chvíli strhla Gudrun a pritiahla ju späť na miesto,kde odpočívala jej rozpadajúca sa fyzická schránka...
Gudrunino rozboľavené vnútro sa opäť upokojilo. Všetky prítomnébytosti boli impozantné vo svojom vyžarovaní, dokonalé vo svojejpokore. Všetko to boli staré duše s množstvom inkarnácií, naplnenévečným múdrom. Ich jednotlivé životy boli všakovako poprepájané ako sGudruninmi životmi, tak aj medzi sebou navzájom.
Uprostred tohto chumľa duší bola duša zvaná Kyzak v centrepozornosti a vážnosti ostatných bytostí. V jednom z poslednýchGudruniných životov bola Kyzak Gudruniným učiteľom. Podobnú funkciuučiteľa a ochrancu zastávala Kyzak vo všetkých úrovniach Všehomíra.
„Gudrun, prišiel čas aby sme ti osvetlili jednu bolestivú príhodutýkajúcu sa duše, ktorá bola v poslednom živote tvojím otcom.“,povedala Kyzak.
„Ach skutočne, nikde som sa doteraz s otcom nestretla“, pomyslelasi Gudrun a pocit vnútornej bolesti, ktorý podvedome cítila od začiatkusvojho prechodu do Všehomíra náhle zosilnel.
"Tvoj otec, drahá, sa tu volá Hanik a je uviaznutý v najnižšejdimenzii a nemôže sa pohnúť ďalej. Pútajú ho tam okovy, ktoré munevedomky ukul tvoj manžel Olaf z posledného života. Trápi sa tam užcelé desaťročia a ani nám sa nepodarilo jeho utrpenie ukončiť. Začnimevšak od začiatku.
Ty vieš, Gudrun, že tvoj otec v poslednom živote neumrelprirodzenou smrťou. Vieš, že umrel na poľovačke, na ktorú sa vydali stvojim manželom a teda jeho zaťom Olafom pred viac než štyridsiatimirokmi. Bola vtedy silná zima. Keď sa brodili hlbokým snehom už napokraji vyčerpania napadol ich medveď."
„Áno, to predsa viem.“, ponáhľa sa v zlej predtuche dodať Gudrun.„Otca ten medveď zabil. Olaf mu nemohol pomôcť, veď bol sám zranený.“
"Nevieš však, drahá moja, ako sa to odohralo v skutočnosti."
Kyzak vtedy pred Gudrun zhmotní veľký plastický obraz. Na ňom sa dávna situácia odohráva ako na filmovom plátne.
Gudrun vidí svojho otca tak, ako ho videla naposledy pred dlhýmidesaťročiami, keď ho vyprevádzala aj so svojim ešte pomerne mladým mužom napoľovačku. Neviditeľná ruka jej stisla srdce. Obaja sa brodia vysokýmsnehom uprostred pustého severského lesa. Sú už unavení a počasie sastále zhoršuje.
Náhle sa pred nimi objaví medveď. Je hladný a veľmi zúrivý. Rýchle sablíži. Gudrunin manžel Olaf stihol namieriť a strieľa. Medveď padá nazem, ale vzápätí sa dvíha a so zúrivým revom sa vrhá na Olafa.Obrovskou labou ho udiera do tváre. Zúrivo ho mláti veľkými labami. Tupribieha Gudrunin otec a opakom pušky z celej sily búši do medveďa.Strieľať nedokáže, lebo by mohol trafiť aj Olafa. Nakoniec sa mu podaríodpútať medvediu pozornosť a ten sa vrhá na neho. Gudrunin otec dlhonevydrží odolávať sile rozzúreného zvera. Veľké laby s ostrými pazúrmiho strašne trhajú, ostré zuby mu vytrhnú kus mäsa z tváre, ktorá sazalieva krvou. Otec cíti nesmiernu bolesť, ale ani na okamih neprestávamyslieť na svojho zraneného zaťa, ktorý sa pomaly pozviechava. Tennakoniec znovu namieri pušku a medveďa zastrelí.
Otec je strašne dotrhaný, ale ešte žije. Navyše sa zhoršilopočasie a je jasné, že v tej ľadovej fujavici neprežije. Je pri vedomí.Trhane dýcha a nesmierne trpí. Zuby a pazúry medveďa ho zmenili nanepoznanie.
„Choď, zachráň sa. Máš doma ženu a dieťa. Choď, poslúchni.“, šepkal Olafovi.
„A čo poviem tvojej dcére?
Povedz jej, že ma medveď zabil. Že som umrel hneď. Nie, neodporujmi! Vidíš, že nevládzem hádať sa s tebou. Choď a postaraj sa o mojudcéru.“
Olaf v strašnej fujavici plný hrôzy odchádza. Potom sa zastaví a pomaly sa vracia. Zalíci pušku a vystrelí.
tenjeho
