Za celých dlhých štyridsať rokov neprešiel jediný deň bez výčitky.Jediný deň v ktorom by starý Olaf nepomyslel na Gudruninho otca. Jedinýdeň do ktorého by sa nezobudil s bolesťou. Jediný deň v ktorom bynelíhal s bolesťou.
Keďsa vtedy na pokraji úplného vyčerpania dotackal do najbližšej dediny,kde ho dobrí ľudia zachránili a keď sa potom zmietal v nemocnici vhorúčkach medzi životom a smrťou, po celý čas vedľa neho sedela jeho Gudrun.Napriek zármutku nad stratou otca, dávala Olafovi silu a nádej.
"Kde sa to v tejto malej slabučkej žene berie?", pýtal sa Olaf samého seba. "Kde sa v nej berie tá neuveriteľná sila."
Gudrunvedela, že sa nemôže zrútiť. Vedela, že by tým neprospela ani Olafovi,ani svojim dvom malým deťom. Veď Rachel ešte len teraz začala chodiť doškoly a jej syn nebol oveľa starší.
Jazvyna tele sa Olafovi nakoniec zacelili. Jazvy na duši nie. Celé rokypoctivo pracoval, celé roky sa staral o rodinu a celé roky sa trápilvýčitkami...
Doráňaný Hanik leží v hlbokom snehu. Chrčí a z rán sa mu valí krv. Tá bolesť je neznesiteľná. Naraz sa ozve výstrel.
"Ach, ako sa mi len uľavilo.", pomyslel si Hanik. "Nikdy sa dosťnenabažím toho pocitu, po tom. Tá nesmierna úľava, keď zhodím to ťažkébremeno tela."
Vzápätí si však uvedomí Olafovu ťažobu. A zreteľne cíti, ako ho Olafova bolesť spútava.
"To nič.", pomyslí si. "To ho časom prebolí."
Keď sa však začali objavovať blízke bytosti a jemu sa čím ďalej týmmenej darilo prenikať s nimi do vyšších úrovní Všehomíra pochopil, žesituácia začína byť vážna. Len s veľkou námahou sa dokázal udržať vovyšších dimenziách a ak čo len na chvíľu stratil koncentráciu, ihneď hoprúd Olafovej negatívnej energie premohol a strhol k nemu.
"Prestaň sa už toľko zhrýzať. Urobil si to najlepšie, čo si v danej situácii urobiť mohol."
Olafbol však hluchý ku Hanikovým dobrotivým radám i prosbám. Bol hluchý ajvoči ostatným bytostiam a pomocníkom Všehomíra. Celú jeho osobnosťovládol smútok a bolesť. Jeho empatia sa roztopila vo výčitkách...
...aprišla chvíľa, keď sa Hanik už nedokázal od Olafa odpútať. Všetko jehoúsilie bolo márne. Olafova energia trápenia bola silnejšia. Hanika sazmocnilo zúfalstvo. Prežíval pocit trápenia, zviazanosti a odlúčenia odsveta a bytostí, ktoré mu boli blízke.
Nocčo noc sa Hanik vkrádal do Olafových snov. Noc čo noc sa spájal s dušouOlafa a presviedčal ju o nezmyselnosti súčasného stavu. Keď sa všakOlaf zobudil, jeho sny boli pokrútené a spomienky z nočných zážitkovdeformované. A naopak ešte viac v ňom umocňovali pocit viny.
"Vôbec si neuvedomuje, ako mi ubližuje. Vôbec nevníma, ako nás oboch trýzni."
Hanikuž nevidel iného východiska, ako snažiť sa zbaviť Olafa jeho telesnejschránky a tak ho donútiť, aby ho vypočul. Opakovane sa snažilzastaviť Olafovo srdce a dýchanie. Dvakrát vyvolal silný infarkt, zktorého sa však Olaf dostal. Opakované astmatické záchvaty boliOlafovou seba trýzňou vítané ako trest za jeho 'veľký hriech'...
Zhmotnená priestorová obrazovka sa pomaly rozplýva. Kyzak skončilasvoje rozprávanie. Spolu s Archon sa nežne dívajú na smutnú Gudrun.
"Nebuď smutná, drahá moja. Keď sa takéto tri silné duše ako sme my spojíme, určite si poradíme."
tenjeho
