„Otecko. Pozri koho som ti priviedla. Pamätáš sa na Narnu?“
Olaf pomaly zdvíha hlavu a so zastretým výrazom sa díva na prichádzajúcich. Narna si k nemu sadá a on sa po chvíli opýta: „Kto ste? Čo odo mňa chcete?“
„Otec, nepamätáš sa na moju kamarátku z detstva Narmu? Skoro každý deň sme sa spolu hrávali. Mal si ju rád. Hovoril si jej ‚moja sestrička‘.“
„Nepamätám sa na nikoho. Nechajte ma.“
„Nechám vás, ujo Olaf, ale najprv vám niečo porozprávam.“
„Nie, nie dievča. Choďte preč.“
„Ani keď vám poviem niečo, čo sa nemal nik dozvedieť?“
Narnine slová akoby razom vypálili biľag do Olafovej tváre.
„Nemôže predsa nič vedieť," pomyslel si. „Ani len tušiť.“
„Vaša žena je tu pri mne. A je veľmi smutná.“
„Čo odo mňa chcete. Prišli ste ma trápiť?“
„Nie, ujo Olaf. Prišla som, lebo sa už ďalej nemôžem dívať na to, ako trápite seba aj iných. Akože ste to prežili celý svoj život? Namiesto radosti zo skvelých detí - smútok. Namiesto hrdosti - výčitky. Namiesto blaženosti a pokoja - bolesť.“
„Ale dieťa, čo vy o mne viete. A prečo hovoríte také veci. Moja žena umrela.“
„Vaša žena stojí tu pri nás a je smutná.“
„Ale už aj odíďte. Neobťažujte ma. Choďte preč.“ Olafova stará ruka trasľavo šmátra po palici.
„Otecko, tak sa predsa upokoj. Narna ti prišla pomôcť.“ Rachelina ruka chlácholivo pohládza Olafovu.
„Nech okamžite odíde. Hneď.“
„Aj váš svokor Hanik je veľmi smutný. Veľmi sa trápi.“
„Prosím ťa Rachel, pošli ju hneď preč.“
„Obaja sú smutní a nešťastní. Smutní z toho, akú hradbu bolesti a výčitiek ste okolo seba za posledných štyridsať rokov postavili. Tá hradba vás tlači k zemi a nedá vám vydýchnuť. Tá hradba tlačí aj Hanika a nedá mu pokoja.“
„Vie to. Ona to naozaj vie. Ale odkiaľ?“ V Olafovej v hlave skáču myšlienky ako splašené. Srdce bije na poplach a dych sa stáva plytkým. Celým jeho vnútrom pulzuje prenikavý strach. Ohromujúci strach. Paralyzujúci strach.
„Odkiaľ to všetko viete? Preboha mlčte. Nechajte spať mŕtvych a dajte pokoj živým.“
„Mŕtvi nemajú pokoja, lebo im nie je dopriaty a nemáte ho ani vy. Kedy im doprajete pokoja a kedy si ho doprajete vy?“
„Prosím vás, povedzte mi, čo odo mňa chcete.“
„Chcem len, aby ste sa konečne prestali trápiť. Chcem, aby ste sa prestali týrať a donekonečna trestať za ten nesmierne humánny čin milosrdenstva a lásky, ktorý ste na Hanikovi pred rokmi vykonali. Chcem, aby ste vedeli, že tam kdesi vo Všehomíre sú bytosti, ktoré na vás myslia a milujú vás.“
V Olafovi akoby sa niečo prelomilo. Akoby sa hradba jeho bolesti zatriasla a kúsok po kúsku začala opadávať. Kamienok po kamienku. Jedna negatívna myšlienka za druhou. Prišlo nádherné uvoľnenie. Pokoj sa rozhostil po jeho zmučenom tele.
„Ujo Olaf, už je tu s nami aj Hanik. Celkom blízko pri vás aj s vašou Gudrun. Keby ste ich videli, akí sú šťastní…“
Olaf pokojne uľahol. Trasľavou rukou nahmatal ruku Rachel a mladého Olafa.
„Aj vy už o tom viete, deti moje drahé?“ zašepkal.
„Áno vieme otecko. A vieme aj to, že si urobil to najlepšie, čo si urobiť mohol. Tak už sa netráp.“
Olaf sa díva pokojným láskavým pohľadom na svoje deti.
„Akí ste krásni. A som na vás veľmi pyšný. Nikdy som vám to nepovedal. Ale čo tu polihúvam, treba vstať do nového života. Vynahradiť vám všetko o čo som vás pripravil. Užiť s vami všetko, čo som si roky odopieral.“
"Narna. Narna dieťa zlaté aj ja ich vidím. Gudrun drahá moja, ako veľmi si mi chýbala. Hanik odpusť mi prosím moju hlúposť."
Rezko vyskočil z postele. "Už nebudem ležať ani chvíľu."
Na posteli však zostala ležať jeho schúlená chladnúca postava…
***
Milí moji.
Ďakujem vám za čitateľskú vernosť. Pomáhala mi hlavne vtedy, keď som si pri písaní Cesty príliš neveril. Je to môj prvý pokus tohto druhu.
Na istý čas plánujem cyklus prerušiť, ale rád by som sa ešte k Ceste vrátil. Pripravím si naraz niekoľko častí tak, aby som nemusel mať pocit povinnosti napísať pokračovanie pred každou nedeľou. Potom sa Cesta znovu začne objavovať na našom blogu. Ďakujem ešte raz všetkým za podporu.
tenjeho
