- Tak čo to bude? Dám vám dokornútka, alebo do pohára?
- Zmrzlinu. Do pohára. Čokoládovú.
- Jednu?
- Desať.
Predavačka nabrala desať čokoládovýchzmrzlín a podala Joshuovi pohár ponad pult.
- Osemdesiat. A ak máte takdrobné.
Joshua z prázdneho vreckavytiahol neexistujúcu stokorunovú bankovku a podával ju predavačke.
- Drobné si nechajte.
Predavačka sa potešila. Vložilaneexistujúcu stovku do pokladne a vybrala s nej výdavok. Chvíľupremýšľala a potom dvadsaťkorunáčku vrátila a na tanierik si položilakrémeš. Sadla si k rozčítanému časopisu a pomaly jedla.
- Nemala by som. Mám nadváhu, aleďakujem. Je tu nuda. Rodičia s deťmi začnú chodiť až poobede a večerpáriky. Ste celý spotený. Máte tak rád čokoládovú? Páriky sú fajn, mladí kupujúdrahé zákusky. Chcú sa blysnúť. Nemala by som. Ale veď je nedeľa.
Joshua ju nepočúval. Sledoval ju,ale nepočúval. Sedel za malým stolíkoma hltavo jedol. Studená sladká zmrzlina mu obliala najprv ústaa potom sa roztiekla po tele. Presne takto to potreboval, porcia cukrurobila telu dobre. Predavačka začala pokukovať po ďaľšom krémeši, alerozmyslela si to a radšej zapla rádio:
- Nevadí vám hudba? Hrajú pekneaj keď stále to isté dokola. Keď prídu rodičia s deťmi, dám hudbu tichšie.Deti sa chcú rozprávať a hudba ich ruší. A večer párikom ju dámporiadne nahlas. Zamilovaní si vždy šepkajú priamo do ucha a hudba im jeukradnutá. Akurát keď pri vyznaní lásky počujú niečo, čo sa im páči, hovorievajútomu naša pesnička. Tiež by som chcela mať našu pesničku. Máte rád hudbu?
- Neviem.
Dvere na cukrárni sa otvorili.Zazvonil zvonček umiestnený nad dverami a do cukrárne vošla matkas dvomi deťmi. Trojročné dievčatko a päťročný chlapec. Dievčatko bolotak trochu vyvedené z miery.
- Mami a naozaj nemusíme?
- Nie nemusíte. Povedala som, žednes budete obedovať čo budete chcieť a ja vám to splním. Chceli stezmrzlinu, tak sme tu.
- A nebudeš sa hnevať, žesme napapali polievočku? - Stále si nebola istá, či to mama myslí vážne.
- Nie zlatko nebudem sa hnevaťani trošíčku, - mama si čupla k dievčatku a pozrela jej priamo doočí, aby jej malá uverila. - Dnes je na obed navarená zmrzlina. A basta!
- Tak to si veľmi dobre navarila.To budeš variť každý deň?
- No s tým teda nerátaj, -smeje sa matka nahlas. - Len dnes Kika, máš narodeniny a je to tvoj veľkýdeň. Všetko robíme podľa teba, pamätáš?
- Toľkoto, - povie hrdo dievčatkoa strčí bratovi pod nos ruku s tromi vyrovnanými prstami. - Dneskamám toľkoto.
- Hej zlatko, máš tri. Tak aká tobude?
- Neviem asi tútoka tútok... Koľko môžem?
- No máš tri, tak tri.
- Jéj, až tri to je super. Takasi si dám...
- No vyber si a zatiaľ sivyberie Peťulo. Tak Peťulo akú.
Chlapec doteraz ticho stál aveľkými očami pozeral na zmrzlinu:
- Ale mami veď vieš. Čo ko lá dovú.
- Mami, mami tak aj ja, aj jačokoládovú, takú istú ako Peťulo. Mami a nezabudni až tri.
- No dobre a do ruky,alebo..
- Do ruky maminka do ruky jachcem tú... láátku, - Dievčatku sa rozšíria oči, akoby sa mu splnili všetky tajnéželania. - Vieš tú chrumtavú.
- Prepáčte prosím. Dajte midvakrát po tri čokoládové do tých cukrových kornútkov.
Predavačka naporcuje zmrzlinu.Podá každému dieťaťu kornútok s čokoládovou zmrzlinou a jedenkornútok navyše a zaželá malej Kike.
- Tak všetko najlepšiek narodeninám, princezná.
- Ďakujem. - zaďakuje Kika zazmrzlinu aj za želanie a usmieva sa celým telom.
Vtedy sa Peťulo otočía v kúte zbadá Joshuu. Nie jeho telo. Nie to spotené a polepenételo, ktoré sedí v kúte. Zbadá skutočného Joshuu.
A usmeje sa na neho.
Vidiaci, preletí Joshuovi hlavou.A čistý. Čistý vidiaci. Mocnejší ako ktokoľvek koho Joshua doteraz poznal.Lyžička plná čokoládovej zmrzliny zostane v ústach. Chvíľu sa nehýbe Joshuaani Peťulo.
Peťulo sa znova usmeje, zavrieoči a prvým veľkým pomalým líznutím ochutná svoju obľúbenú čokoládovúzmrzlinu. A celú túto slasť vyšle k Joshuovi obrovskou silou. Silou, ktoráspôsobí, že Joshuovi zabehne vlastná čokoládová zmrzlina spolu s úžasnouPeťulovou čokoládovou slasťou a Joshuasa zakucká. Poloroztopená čokoládová zmrzlina mu vyletí z úst aj z nosaa Joshua sa naplno rozkašle. Peťulo s úsmevom pozerá na Joshuua pridá sa aj sestra. Tá sa potichu smeje na pánovi, čo nevie pekne papať.Matka zaplatí a otočí sa.
- Tak detiská, neobťažujte pána,ide sa ďalej. Tak čo Kika? Čo budeme teraz robiť?
Vychádzajú von z cukrárne,zvonček nad dverami znova zaklingá a Joshua počuje ešte posledné Kikineslová.
- Mami a môžem si vymyslieťhosičo, hočičo?
Joshuovi k zmrzlinea soplu na tvári pribudnú aj slzy. Predavačka príde k nemu a bez slov mu vtisne do rúk balíkvreckoviek. Prejde za pult, naloží si druhý krémeš a skôr len pre sebavzdychne.
- Zlaté, aké zlaté.
Joshua je plný ako pri dlhomvypíjaní. Chlapcova slasť sa stále mení na jeho vlastné slzy a zdá sa, žez nej nič neubúda.
