Vystúpil v celkom novom meste. Prešiel nádražím. Strčil ruky do vreciek kabáta a vytiahol peňaženku, kľúče a mobil. V peňaženke našiel preukazy s Danielovou fotografiou a adresou, peniaze a fotografiu krásnej ženy. Vyberal obsah peňaženky a niekoľko papierikov mu z rúk vytrhol vietor. Otočil sa za nimi skôr inštinktívne. Áno, telo fungovalo naučeným spôsobom, ale Joshua ich nechal letieť ulicou. Vykročil. Bez náhlivosti, skôr akoby so záujmom sledoval svoje kroky.
Prišiel na autobusovú zastávku a zostal stáť. Čakal. Nechal odísť niekoľko autobusov. Zrazu sa rozhodol. Tento, tento je môj. Nastúpil. Sadol si.
Autobus sa postupne plnil a len pár zastávok od stanice bol plný cestujúcich. Joshua ich jemne prečítaval. V strede autobusu stál malý, okuliarnatý mladý muž. Juraj.
- Už chcem byť doma. - premýšľal Juraj. - Mám toho dosť, tie nočné služby, tie nočné služby, tie nočné...
Mladík visel na tyči a bol na okraji spánku. Autobus zastavil a nastúpili len traja opití muži. Každý mal na ramene osobného démona, Démoni sa dohodli, že vyprovokujú agresivitu. Vypíjali mužov plnými dúškami a našepkávali im myšlienky sily a boja. Mozog pod vplyvom alkoholu sa ovláda oveľa jednoduchšie. Podgurážení muži cítili svoju výnimočnosť a potrebovali ju oznámiť svetu.
- Hej ty! Pál do piče! - zakričal jeden z nich na spiaceho Juraja. Ten sa ani nepohol. Opilcova veta k nemu cez clonu spánku nedoľahla. - Hej! On na mna sere soplák, hen! - zakričal muž na ostatných a buchol do Juraja päsťou. Sa preber okuliarnik a vypadni! Tu stojíme my. Juraj sa zobudil a ešte malú chvíľu nedokázal spracovať vzniknutú situáciu.
- No čo čumíš. Hen jak čumí. Si drzý?
- Nie prepáčte. - zhodnotil Juraj svoje možnosti ako bezvýchodiskové, otočil sa chrbtom a odchádzal preč.
- Kam si sa vybral mladý, s tebou hovorím nevadí ti to? Si fakt drzý. On je drzý hen.
Juraj sa snažil pretlačiť naplneným autobusom preč od opilcov, ale jeden z nich už nasadol na program svojho démona a začal ho autobusom prenasledovať.
- Hen uteká, dobijem ťa ty brílatý kokot. Počuješ ma? - Kričal a päsťou sa snažil zasiahnuť Juraja do chrbta. Občas ho naozaj udrel, ale rany boli slabé vďaka mužovej zlej koordinácii.
Juraj bol práve nad Joshuom, keď ho opilec dostihol. Z celej sily ho udrel zozadu a Juraj sa zrútil priamo na Joshuu. Pritlačil sa k nemu telom a pokúšal sa postaviť, ale nohy mu podkĺzli a znova sa zosypal na Joshuu. V tom jedinom okamihu Joshua naplno pocítil Jurajov strach. Nie, nebolo to žiadne vypíjanie, Joshua ani nedokázal pomenovať, čo sa presne stalo. Možno Jurajov pach, možno pot, ktorý sa mu od strachu perlil na čele. Možno jeho ťažký, rýchly a pritom prerývaný dych spôsobili, že Josjuovi sa roztriasol žalúdok. Cítil chvenie, ktoré mu z brucha postupovalo až do končekov prstov na nohách a na rukách. Cítil strach. Čistý a obrovský strach. Telo si spomenulo. Joshua sa na chvíľu poddal.
- Hej, kde ste sráči. Ten chuj tu leží. Okuliarnik ideš s nami. Poďte čuráci, vybereme ho von. Tam sa s ním povyprávam, keď je drzý.
Joshua opantaný strachom sa predsa len rozhodol konať. Z vrecka kabáta roztrasenou rukou vytiahol mobil, celkom automaticky vyťukal číslo a ozval sa
- Polícia? Polícia? V autobuse číslo 16 traja opití muži robia výtržnosti. Polícia?
Autobus práve zastavil a opilcom sa myšlienky vrátili do reality.
- Hen, ten starý chuj zavolal políciu. Padáme. Poďte, padáme. Vystúpili, či skôr vybehli von.
Jurajovi sa konečne podarilo postaviť na nohy. - Ďakujem.. ja... neviem čo... prepáčte.
- Nič sa nestalo, opilci. Veď viete, nemajú všetkých päť pohromade. Joshua sa dokonca usmial. Chvenie ktoré cítil v celom tele, ustávalo len veľmi pomaly. Dýchal zhlboka a uvoľnene a uvedomil si, že nechtiac vypíja emócie zo svojho vlastného tela. Znova sa preľakol. Už netušil, odkiaľ sa berie emócia, ktorú cítil. Daniel? Juraj?
- Tak, prepáčte. - povedal Juraj a vrátil sa na svoje predchádzajúce miesto. Ale spať už nemohol. Tento deň nezaspí vôbec. V tele sa mu nahromadilo príliš veľa adrenalínu. Zajtrajšia nočná služba bude pre neho náročná.
