Je večer, niektorý deň februára 1988. Sedím doma. Sám so svojimi myšlienkami. Hlavou mi víria jedna za druhou. Nedá sa to vypnúť. Myslím na Bulharsko, myslím na všetkých, čo tam ostali. Myslím na tých, ktorý sú tu doma a trápia sa spolu so mnou. V hlave sa mi premieľajú pochybnosti. Mal som odísť? Nemal som sa radšej pokúsiť premôcť a skúsiť aspoň dorobiť zimný semester? Ale veď ako, keď sa neviem sústrediť ani len na prečítanie tých najjednoduchších viet... Určite sa tam vrátim. Dám všetko do poriadku a vrátim sa. Preruším štúdium na jeden rok a o rok som späť ako na koni. Veď rok je dlhá predlhá doba. Za ten čas sa dám do poriadku.
Kým som však začal vôbec niečo podnikať, ubehlo niekoľko týždňov. Neviem koľko. Čas bol vtedy pre mňa veľmi indiferentná veličina. Premýšľal som a premýšľal. Aspoň som si to myslel, ale skôr som len tak zhúlal, ako hovorievall otec. "Čo stále zhúlaš? Čo sa nejdeš trochu prebehnúť von, aby si stále toľko nerozmýšľal."
K aktivite ma vlastne vyburcovalo socialistické príživníctvo. Veď som neštudoval, ani nepracoval a ani som nebol PN. Aj prerušenie štúdia zo zdravotných dôvodov som si vybavil neskoro.
Najprv som sa vybral do manželskej poradne v neďalekom okresnom meste. Nie že by nebol psychológ aj u nás, ale istota je istota. Ktovie, či by si pán doktor nepustil ústa na "špacír" a nevyzradil moje tajomstvo. Išiel som tam s otcom (predstavte si...).
Pani psychologička bola príjemná, moletná a pritom veľmi šarmantná dáma. Ubezpečovala ma, že všetko bude v poriadku a že raz sa tomu budem smiať. A mal by som si čo najskôr nájsť dievča. Nie nejakú dračicu, skôr trpezlivé dobré dievča. Dnes sa nad týmito radami usmievam. Tá dobrá duša to myslela úprimne, ale nič o tom nevedela. Ale poslala ma ďalej. Najprv k urológovi. Bol to veľmi starulinký pán. Urobil mi sexuologické vyšetrenie, či som fyzicky v poriadku a či môžem mať deti. Všetko v poriadku. A už som aj išiel na psychiatriu.
Bolo to tu v Bratislave. Nebudem špecifikovať miesto. Príjímal ma primár psychiatrie a vtedajšia kapacita slovenskej psychiatrie. Opýtal sa ma, či chcem ostať v nemocnici a ako dlho. Hrdinsky som odpovedal, že ako dlho bude potrebné. To som však netušil, keď som vchádzal do budovy a stromy ledva pučali, že keď budem vychádzať jún bude v rozpuku.
Po ďalších vyšetreniach ako psychologických, tak aj psychiatrických som začal liečbu. Ako inak averzívnou terapiou. Prítomní alkoholici sa viac menej čudovali, čo tam vlastne robím. Určite netušili, že moja liečba, včetne medikamentov (neuroleptík) sa veľmi ani nelišila od ich terapie. Akurát, že oni brali Antabus a na to im nalievali vodku, zatial čo mne nalievali do hlavy averzívne myšlienky. Výsledok však bol rovnaký. Sprotiviť mi moju "drogu".
Venoval sa mi zástupca primára. Snažil sa. Bol veľmi precízny a veľmi dôsledný. Prichádzal ku mne vždy doobeda s veľkou injekciou. Ani vzdialene netuším, čo v nej mal. Samozrejme nejaký oblbovák. Uložil som sa do postele a pan docent mi napichol žilu. A pomaly púšťal látku, ktorá mi mala pomôcť koncentrovať sa. Do toho tichým hlasom hovoril:
"Ste so svojim partnerom. Hráte sa atraktívnu sexuálnu hru. Cítite sa veľmi dobre. Je vám príjemne a bezpečne. Naraz sa otvoria dvere. Vchádza niekto neznámy. Má začudovaný a nepríjemný výraz. Vy sa cítite veľmi zle. Je vám trápne a nepríjemne. Bojíte sa vyzradenia. Bojíte sa dôsledkov svojho činu... Ste so svojim sexuálnym partnerom. Hráte sa atraktívnu sexuálnu hru. Cítite sa príjemne. Je vám dobre. Cítite sa bezpečne. Naraz sa otvoria dvere..."
Nuž veru, bodaj šľak trafil celú averzívnu terapiu. Ak sa to aj niekomu v tejto chvíli javí ako smiešna detská rečňovačka, nech si do toho skúsi predstaviť denno denný niekoľkomesačný "tréning". A ja som poctivo trénoval. Viete, ja som vždy a všetko, čo mi kto nakázal robil poctivo. Poctivo som si sám líhal do postele, poctivo som sa sústredil a poctivo som si opakoval: "Som so svojim priateľom. Hrám sa s nim atraktívnu sexuálnu hru...zrazu sa otvoria dvere..."
Jedného dňa si ma zavolal môj ošetrujúci doktor. Spýtal sa ma: "Masturbujetre?" Hrdo som odvetil, že nie. Veď si predsa nebudem mariť svoju liečbu. "A prečo nie?", opýtal sa, "treba si navodiť príjemnú predstavu (samozrejme ženskú) a svoje predstavy takto príjemne zakončiť."
A už som mal o terapiu naviac. A snažil som sa. Poctivo a každý deň. Už v nemocnici som sa však začal cítiť dosť nedobre...
Chcem tu a teraz prehlásiť jednu vec:
Nikomu, ale skutočne nikomu nič nevyčítam. V žiadnom prípade. Do liečby som išiel dobrovolne, pri plnom vedomí a úsudku. Nevyčítam nič ani lekárom. Robili, čo vrámci vtedajšej úrovni zdravotníctva a ľudského vedomia robiť vedeli a snažili sa mi pomôcť. Najmä po roku 1989 sa množilo veľké množstvo výčitiek a kritík na naše zdravotníctvo zo strany najmä tých gayov, čo averzívnu terapiu nikdy nezažili.
Pokračovanie nabudúce...
tenjeho
