Ale nie o tomto som chcel, len mám trochu problémy skoncentráciou. Tie deti totižto majú jednu spoločnú vlastnosť. Távlastnosť ich jasne špecifikuje od prvého pohľadu, či pocitu. Či užkričia jedno cez druhé, alebo len tak potichu sedia, ale dokonca ajvtedy keď si pred vchodom kopú loptu. Tie decká sa NUDIA.
Ako sa to stalo? Kde je príčina? Kto je vinný?
Keď sa prenesiem do čias pred 25-30 rokmi, v myslisa mi vynára obraz za naším panelákom. Bol tam lesík, ktorý sme všetcisvorne nazývali Hôrka. Hôrka bola na svahu s množstvom zákutí, takže sav nej báječne skrývalo.
Na vyvýšenom mieste stál náš bunker. Bola to akási šopa zbitá zdosák. Volali sme ho Doskál. A samozrejme boli sme dve partie. Jedna,ktorá bola v bunkri a druhá, ktorá ho dobíjala. A akože inak nikdynedobila. Ja som bol (prirodzene) v tej neúspešnej partii. Práve naceste z Doskálu smerom dole som si zle vyrátal beh, potkol som sa ohrudu zeme a letel hlavou dole do betónového jarku. Otec spomínal, akobral schody po piatich, keď mi bežal na pomoc a pritom si myslel, že užvlastne žiadnu pomoc nepotrebujem.
Keď nás prestalo baviť atakovať Doskál, robili smevšeliaké vylomeniny. Celá hôrka, celé okolie pred i za panelákom násbolo plné. Všade na okolí boli nádherné lúky, množstvo ovocnýchstromov. Ani nie 500 metrov od paneláka bol prameň s fantastickoustudenou vodou. Z prameňa sme pili my, ale aj kravičky, ktoré saneďaleko pásli a nikomu to nevadilo. Zbierali sme zelenéovocie a jedli ho. Všetci prežili. Váľali sme sa po lúkach, hrali smesa všetky možné detské hry. Púšťali sme šarkana. Lozili sme po stromocha robili si na nich bunkre.
Nepoznali sme počítače. Hudbu sme počúvali z kotúčového magnetofónu B700, alebo z gramofónu.
Žuli sme žuvačky Pedro a robili veľké bubliny. Iné žuviny neboli.
Pochádzam z malého mestečka na strednom Slovensku. Vobchodoch to sortimentom nehýrilo. Keď prišli banány, bola rada odobchodu, až po novinový stánok. Ale, akú radosť sme mali z obyčajnéhobanána, či pomaranča. Mojim snom bola domáca klobása. Dodnes ju milujemja aj môj starší brat.
Mama kupovala jeden balíček cukríkov pre všetkých,mal by som napísať troch chlapcov, ale musím popravde napísať štyroch.Ten štvrtý bol otec. Naša najčastejšia otázka bola: „ Po koľko mákaždý?“ Ešte dnes s tým občas pobavím svoju matku...
Zbierali sme všetko možné. Zápalkové krabičky,céčka, známky, guľôčky, gumičky do vlasov, sponky, odznaky a čo javiem, čo všetko ešte.
Keď sme išli k jazeru, bolo tam plno žiab s ktorými sme sa hrali. Ani sme ich nemuseli zabíjať, väčšinou dostali milosť.
Búchali sme poplašnými nábojmi, kapsľami, alebo veľmi jednoducho dutými kľúčmi, ktoré sme plnili sýrkou zo zápaliek.
Tajne sme kládli ohne, alebo tajne fajčili, aspoň dovtedy, kým to neprasklo.
Behali sme na kolobežkách a bicykloch. Ani sám nechápem, kde sme brali toľko energie.
A toho priestoru, koľko sme mali. Dnešné decká by nám vtedy mohli len ticho závidieť. Akeď už sa nám nechcelo behať a lietať po všeliakých „krkehájoch“, akohovoril môj otec, mnohí z nás čítali. Ja v tých dobách veľmi rád.Intenzívne sme prežívali osudy dobrodružných knižných hrdinov. Smialisme sa i plakali s nimi. Prežívali s nimi ich radosti aj tragédie.
Nuž čudujte sa svete, ja veľmi, veľmi, veľmi rádspomínam na Spartakiádu. Bola jednoducho úchvatná a nezabudnuteľná.Cvičil som ju ako starší žiak aj ako dorastenec. Vôbec nevadilo, ze sombol pri tele, ze som bol športové drevo či samotársky introvert.Nerobil sa tam výber, konkurz, tam mohol cvičiť každý. Tam sa to všetkostratilo a pritom tam bol každý dôležitý. Ako dorastenec som cvičil narebrine a lavičkách. Pamätníci určite pamätajú. Aj z vrchu tej rebriny,ktorú držali ostatní nad hlavou som urobil šípku rovno na hlavu. Môjtriedny na gympli a zaroveň náš cvičiteľ to skoro psychicky odmaródil.
Tak neviem, čo som to vlastne vždy mal s tou hlavou. Stále som na nu padal. Áno, verejne to priznávam, ja som na hlavu padnutý.
Školské brigády. Kategória sama o sebe. V našomkraji sa chodilo na zemiaky. A vždy to bola sranda. Zemiakové vojnyboli svojim pôvabom nezameniteľné. Nad nami pobehovali učitelia adurili nás do práce. Casto márne. Ešte lepšie brigády boli kamennébrigády. Naše polia boli plné kameňov a my sme ho zbierali. Tiež sa tonezaobišlo bez menších úrazov. So svojou spoluziackou sme sa na tychbrigádach užili tancovať rock and roll. Zemina nebola taká tvrdá.
A tak sa dívam na tie deti pred vchodom a musímpriznať, že vlastne vôbec nemajú ľahký život. Každý na nich kašle.Samozrejme včetne mňa. Jediný môj záujem prejavený o nich sa týkal ichnezdravenia. Ale prečo by ma vlastne mali zdraviť? Veď som pre nichnikdy nebol prínosom. A je mi ich vlastne ľúto. Pre samé naháňanie zakusom džganca, pracovným postupom, lepším ohodnotením či karierou smezabudli, že sú dôležitejší ako všetko ostatné. Keď ich nevezmeme namilosť, nevezmú na milosť ani oni nás.
A veru prial by som im, aby mohli zaživať čo lenzlomok zážitkov z nášho detstva. Aspoň mne sa tak nejako vymazalivšetky negatívne zážitky a ostali len tie nádherné a nezmazateľné.
A ešte vetička o mne. Pre tých, ktorí mali toľko výdrže a dočítali až sem. Viete, čo je na písaní týchto článočkov najúžasnejšie? Vždy, ale vždy si sám na niečo prídem.
tenjeho
