Ako medveď salutoval 2

O voľný čas vojaka na základnej vojenskej službe za obdobia socializmu sa armáda musela postarať rovnako kvalitne ako o napríklad o jeho stravu . A presne tak kvalitne sa o ňu aj starala. Teda nijako. Raz za mesiac sa do príslušnej kolonky kultúra zapísala návšteva putovného kina. Týždeň pred previerkami vojaci z povolania nespávali a boli o poznanie nervóznejší a za nápad na kultúrne vyžitie vojakov, by vám vybozkávali hocičo. A ja som ten nápad dostal. Bol úplne šialený a ani dnes si nedokážem spomenúť ako som na to vlastne prišiel. Na našom vojenskom útvare som začal pracovať na:

Základnom kurze spoločenského tanca a správania . Teda klasická tanečná, ktorú mnohí z nás absolvovali na strednej škole.

Ak ste neboli nikdy na vojne, tak to nedokážete pochopiť. A ak ste boli a nebodaj ešte za socializmu, nemusím vám nič vysvetľovať.

Keď som s touto absurditou prišiel k veliteľovi, myslel som, že ma hneď vyrazí, ale jemu zažiarili oči a hneď sa pustil do vybavovania. Za týžďeň sme mali priestor, dve triedy maturantiek z miestnej zdravotníckej školy, gramofón a zosilovače a súbor platní s hudbou k základným spoločenským tancom.

Ďalším krokom bolo, že som si musel vybrať partnerku na tanečné hodiny. A urobili sme konkurz. Vážný konkurz na partnerku k hodinám spoločenského tanca. Prišli účastníčky, prezliekli sa do cvičných úborov a do tých vysokopätkových tanečných topánok a ja som si vyberal. A velitelia slintali a tvárili sa dôležito a ja som si vyberal. A vybral.

No a to najťažšie malo, aspoň podľa mňa, ešte len prísť. Kto tak asi bude mať záujem učiť sa spoločenské tance a konverzáciu. Vedel som, že na vojne vám dobrovoľnú aktivitu na voľný čas môžu dať príkazom, teda vlastne rozkazom. Ale chápete, že to nie je to naozajstné pravé orechové. Tak sa to vyhlásilo v rozkaze, že pre záujemcov je všetko nachystané a že budú prítomné dievčatá z družobnej zdravotky a ja som sa potichu modlil, nech ich je aspoň desať a nech sa nemusím zasa nudiť a trištvrte hodiny prechádzať z budovy A do budovy B.

Spolu sa prihlásilo skoro stodvadsať vojakov a vojačikov. Museli sme spraviť dva kurzy a keby som nebol išiel do civilu, robili by sme ich možno ešte do teraz.

Na prvú hodinu som prišiel dosť nervózny. Čakalo ma 60 vojakov vo sviatočných uniformách v bielej košeli a 60 budúcich sestričiek vo večerných róbach a lodičkách. Ale keď som pod nahami zacítil naozajstný tanečný parket, chytil do rúk svoju veľmi milú partnerku a zaznela prvá hudba, opadla celá tréma a ja som bol končne na dve hodiny celkom slobodný človek.

Chalani sa za tých šesť týždňov naučili nielen valčík, polku, tango, walz, cha-cha, foxtrot, ale aj oveľa oveľa viac. Učil som ich, že konverzovať s dámou je radosť a že tú radosť musia vedieť svojim dámam predviesť. Učil som ich že je veľmi jednoduché povedať: "Tancuje sa s tebou veľmi dobre. Som rád, že tancujem práve s tebou." Ale. že sa to hovorí len, keď je to naozaj. Učil som ich pozerať sa ženám do očí a nie do výstrihu. Učil som ich, že spoločenský tanec nemusí byť nudný, že je vzrušujúci a intímny. Učil som ich tancovať a celkom tajne v kútiku duše dúfam, že aj žiť a trochu milovať. Celkom tajne v kútiku duše dúfam, že si pamätajú tie hodiny a to o čom sme po nich spolu hovorili. Celkom tajne v kútiku duše dúfam, že z toho naozaj niečo mali oni sami. A možno raz aj ich priateľky a manželky.

A ja? Čo som mal z toho ja? Predsa, vniesol som do tej šedivej a zelenej pakárne kúsoček svojho teplého sveta a ešte som za to dostal aj zvláštnu dovolenku.