Ako medveď salutoval 4

O tom, že som na vojne viedol takú malú tanečnú školu pre vojakov ste sa už mohli dočítať. Bol to môj útek od zelenej reality k realite celkom inej. Napriek tomu, že ani ja sám som neveril, že by z toho mohlo niečo byť, tak bolo. Minimálne tie spomienky, o ktoré sa môžem dnes podeliť aj na svojom blogu. A práve s tancom a tancovaním súvisí aj moja ďalšia spomienka.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (64)

Neviem kedy sa konal môj prvý rozhovor s mladým, rúčim podporučíkom s hlbokými čiernymi očami. Nepamätám sa ani kde ma presne vymákol, ale pamätám sa, že na to išiel okľukou.
- Tak ty vraj učíš vojakov tancovať?
- No učím.
- A naučili sa to?
- Naučili.
- Aj úplné polená sa naučili napríklad valčík?
- Nikto nieje úplné poleno a valčík je dokonca jeden z ľahších. Naučili sa aj Cha - chu
- Čaču? To čo je?
- Tanec.
- Ahaa.
Takto nejako ten náš rozhovor vyzeral a podobne asi aj niekoľko krát potom. Keď už neviem koľký krát začal..
- Stále učíš tých vojakov tancovať?
Tak som to nevydržal. Rovno som sa ho spýtal, či sa náhodou tiež nechce naučiť tancovať. Chcel. Chcel veľmi. Mal sa ženiť a jeho nastávajúca bola tanečníčkou v nejakom ľudovom súbore a on bol podľa vlastných slov úplné poleno.

Úplné poleno, tak tomu ja hovorím výzva. Na úplné polená som ja pes. Tak som mu vysvetlil, že ak naozaj chce tak ho môžem naučiť valčík a polku. Nič zložité len základné kroky a niekoľko najjednoduchších figúr. A zasa. Chcel. Chcel veľmi. Ale v žiadnom prípade nie na hodinách s ostatnými vojakmi. Bol totiž také veľké poleno, že nemal odvahu ukazovať sa na verejnosti. Ani na tej vojenskej.

Mladého rúčeho podporúčika s hlbokymi čiernymi očami som učil polku a valčík - tajne. Po nociach. A celé sa to odohrávalo na našej štábnej chodbe. Predstavte si asi 15 m dlhú chodbu s kopou dverí na jednej strane a s oknami na druhej. Hlboká noc. Cez okná sa dnu vkráda len svit mesiaca a ja v náruči mladého rúčeho podporučíka s hlbokými čiernymi očami. Krúžime tou chodbou za tichého raz-cva-tri ,raz-dva-tri, raz-dva-tri,...pri valčíku, alebo a raz a dva a raz a dva... pri polke.

Bol skvelý tanečník. Naozaj. Od polena mal veľmi ďaleko. Mal výborný zmysel pre rytmus a vedel skvele viest partnerku. Ehm. Celá výuka trvala len asi tri noci a tancoval na výbornú. Ako vždy som aj jemu pridal k výuke malý bonus. Na čo to myslíte! Nie! Vysvetlil som mu, že tanec je veľmi vzrušujúci a tanec s milovanou osobou je ... nepopísateľný. Slová, ktoré víriac po parkete pri novomanželskom sóle povie z očí do očí svojej neveste, si môžu obaja zapamätať na celý život. A pripomenul som mu, nech to nenechá na náhodu. Nech si to pripraví. Nech je to omračujúco romantické.

Za tri noci a asi tri hodiny som sa pokúsil z úplného polena spraviť leva parketu. Myslím, že to vyšlo. S manželkou začali dokonca navštevovať kurz spoločenského tanca pre dospelých. Aj on sa konečne dozvedel, čo za tanec je to tá Cha - cha.

A ja? No nie že by som si neužil. Ale najkrajší bol aj tak krásny a veľmi osobný ďakovný list od pani podporučíkovej a jedna extra veľká banánová torta pre učiteľa tanca.