Ak existoval nejaký pevný bod, nejaká istota, s ktorou ste mohli rátať, ktorá mohla jasne a jednoznačne ohraničiť váš deň a vašu noc, ktorá bola pevným bodom, pomocou ktorého sa dá pohnúť vesmírom, boli to Televízne noviny. Ak ste neboli v službe, alebo na infekčnom oddelení, tak ste sa o pol ôsmej každý boží deň dostavili do spoločenskej miestnosti a sledovali ste Televízne noviny. Vždy. Bez pardonu. Neznášali sme to ako všetko, čo postpubertálnym výrastkom prikážu.
No a teraz si skúste predstavit ten scenár. Začínaju Televízne noviny... a zrazu BUCH. Vypadne elektrina a chodby sú plné vojakov z povolania. Mimoriadny nástup. Trvá pol hodinu a po ňom je televízna miestnosť zamknutá. Vykonáva sa mimoriadna kontrola poriadku. Všetci pobehujú. Major Major vrieska a rozhadzuje komínky oblečenia cez celé izby. Kolegovi vezmú rádio, nemá ho čo mať v skrinke, je to porušenie predpisov blabla bla. Skončíme tesne pred desiatou hodinou nočnou. Ešte narýchlo nahádzať veci do skriniek a večierka. Ráno je televízna miestnosť stále zamknutá. Vychádzky zrušené. Jediný telefón nefunguje.
Takto to ide tri dni. Tri dni. Za Televízne noviny by sme darovali rezeň. Nikto netuší, čo sa deje, ale všetkým je jasné, že niečo sa deje.
Nakoniec sa to prelomilo aj u nás. Major Major získal nové kruhy pod očami a my sme akosi nechápali a hlavne sme boli úplne, naozaj úplne naštvaní, že nie sme pri tom. Písať o priebehu celej Nežnej nemá zmysel. A ani by som to asi nezvládol.
Len pár dní, možno pár týždňov po Nežnej sa stalo niečo, čo ma poznačilo navždy. Zasa raz mimoriadny nástup. Žartovali sme, že sme asi tajne zbombardovali Sovietsky zväz. Ale aj vojaci z povolania boli vtedy iní. Nekričali. A Major Major nebol prítomný. Na mimoriadnom nástupe. Wooow. To bude niečo vážne.
Bolo. Stáli sme nastúpení a každý koho meno prečítali, vystúpil z radov a zoraďoval sa na zvláštne miesto. Prečítali skoro polovicu mien. Ostatných, medzi ktorými som bol aj ja, odviedli do izieb. Prečítaných vyzbrojili. Nafasovali zbrane aj muníciu a naložili ich do áut. Ešte som sa rozbehol k autu a vyskočil na korbu. V aute sedeli chalani a ...
Ľudia boží tie oči osemnásť a devätnásť ročných detí...
Sedel medzi nimi aj môj kamoš Mirek z Plzně, bol tam najstarší, ale mal v tých očiach rovnaký strach.
- Viete niečo?
- Ne. Neřeklo se nic.
- Nepovedali vám nič..
- Ne.
- Mirek si najstarší..
- Já vím...ale já přeci nikoho...to nedokážu...
Držte sa chalani. Môj pokus o optimistický tón bol trápny a nekompetentný.
Vrátili sa za týždeň. Nemôžem sem napísať, čo sa vlastne stalo, ale nešlo v podstate o nič. Naozaj o nič. Lenže nikto z nás to nevedel. Nikto z nás nevedel nič. Nerozumeli sme.
Celá táto spomienka je na jednu jedinú vetu.
VOJNA JE SVIŇA. Aj keď sa na ňu iba tak hráte.
