V časoch, keď som drel školské lavice ja, vystriedala sa pri mne celá plejáda učiteľov. Povolaných i nepovolaných. Ale jedného z tej prvej skupiny som nikdy osobne nespoznal. Rozprával mi o ňom môj otec.
Môj otec bol dieťa ulice. On sám tvrdil, že ho vychovávala ulica.
Učiteľ, ktorého spomínal bol takpovediac stará škola. Aj v časoch zúrivej normalizácie bol hlboko veriaci. Učil slovenký jazyk a kreslenie. Na hodine takmer nepoznal lepšiu známku od trojky. Vravieval: „Na jednotku vie len Pánboh. Na dvojku ja sám. Na trojku výborný žiak.“ Ak dal náhodou žiakovi dvojku, všetci vedeli prečo. Nebolo väčšej pochvaly. Napriek osobitému štýlu známkovania ho deti milovali a zároveň sa ho báli.
Nikdy nezvyšoval hlas, nikdy nenadával, ani nikoho neponižoval. Keď prehovoril so svojim tichým hlasom, trieda stíchla. Všetci vedeli prečo. Vedeli totižto, že vypočuť ho sa oplatí.
Pred triedou nikdy nikoho neudrel. Vydržal veľa. Keď už však žiak svojou nezbedou prekonal jeho hranicu, svojim tichým hlasom mu povedal: „Po hodine príď za mnou do kabinetu!“ Otec túto procedúru absolvoval snáď len raz. Nikdy na to nezabudol...
Fajčil cigarety tak, že schválne odhadzoval veľké ohorky. Vedel, že chlapci ich pozbierajú a dofajčia. Tu tam úplnou náhodou padla na zem aj celá nezapálená cigareta. Nikdy ju nezdvihol.
Veľmi intenzívne sa venoval najmä chudobným deťom. Keď bol presvedčený, že žiak je nadaný, či už v slovenskom jazyku, alebo výtvarne talentovaný, nebol spokojný, kým nepresvedčil rodičov, aby ho dali študovať ďalej. Bol ochotný prispieť mu aj finančne napriek tomu, že sám toho veľa nemal.
Otec spomínal situácie, keď si zavolal najchudobnejšie deti s otázkou či sú hladné. Hladní boli samozrejme vždy a všetci. Nikdy už potom nezabudli na chuť perkeltu či baranieho guláša, na ktorý ich vzal k sebe domov.
Po jedle im potom dlho rozprával o všetkom možnom. Bolo to pútavé a nezabudnuteľné. Dal tým chudobným povojnovým deťom, často sirotám, alebo polosirotám pocit vlastnej ceny a dôležitosti. A na to sa nezabúda...
Asi v piatom ročníku základnej školy sme dostali za úlohu napísať slohovú prácu na tému: Čo rozprával (a) otec, matka, alebo ktokoľvek iný. Ja som napísal, čo rozprával otec.
Keď sa slohové práce na hodine rozoberali, nebol som v triede. Mal som službu dole ako pionierska stráž pri vchode do budovy. A tak mi uniklo, keď môj vtedajší učiteľ prečítal moju slohovú prácu pred celou triedou. Sám ešte poznal starého už dávno nežijúceho učiteľa s otcovho príbehu.
Bol to v tých časoch pomerne mladý učiteľ, tak trochu frajer, ale tiež z povolaných. Kašľal na školský „lobing“ prestížnych žiakov. Každého meral rovnakým metrom. A to bolo skvelé, lebo ukázal tomu zakríknutému a zároveň umraučanému sopliakovi, ktorým som bol, že som v niečom aj mimoriadny a nadaný. Dal mi najavo, že chápe môj cit a vnímavosť a nepriamo ma v ich rozvíjaní podporoval. Vďaka nemu som sa v tých dobách stal náruživý čitateľ, ktorý chodil „vykrádať“ mestskú knižnicu. Začal som súťažne recitovať poéziu a prózu a aj keď som sa nedostal nikdy ďalej, ako po okresné kolo, mohol som byť na seba hrdý. Dodnes si pamätám niektoré básne a uryvky z prózy.
Učil ma zároveň aj výtvarnú výchovu. Posmeľoval ma do experimentov a vedel ich oceniť. Nemal rád tie vyumelkované kresbičky, ktoré boli akoby umelé. Ostatne ja so svojim machlením som bol priam stvorený na experimenty. Keď som to príliš prehnal, tak ma uzemnil štvorkou. Nikdy som nereval kôli zlým známkam, len raz kôli štvorke z výtvarnej..
Pamätám sa na jednu zemiakovú brigádu, kde sme si nabrali (ako sa v tých dobách slušilo a patrilo) každý žiak poriadnu tašku zemiakov. On nám tie zemiaky trpezlivo bral a vysýpal späť do vlečky. Keď už to trvalo dlhšie, z jedného traktora vybehol nejaký družstevník a dosť nevyberavo sa oboril na môjho učiteľa, že či si nemyslí, že je trápny, že všetko je spoločné a že máme socializmus.
My ako deti sme sa veselo a škodoradostne bavili na účet učiteľa. Druhý deň v škole nám povedal len jednu vetu: „Ak súhlasíte s tým, čo ten človek na mňa kričal, tak súhlasíte aj s výrokom: Nech si tie deti nakradnú, veď žijeme v socializme.“
Viem,že dnes už táto veta vyvoláva úsmev. Aj tak chápem, akú veľkú pravdu vtedy mal a tá moja taška plná zemiakov, ktorú som si vtedy víťazoslávne odniesol, ma dodnes „omíňa“.
Tak to boli za všetkých povolaných učiteľov dvaja.
Bolo aj veľa nepovolaných, ale musím sa priznat, že sa mi na dnes na nich spomínať veľmi nechce.
Za všetkých spomeniem len krátko moju učiteľku v tretej triede ZŠ, ktorá keď som sa nechcel priznať k niečomu, čo som neurobil, neváhala a bez problémov ma prirovnala k Hitlerovi, čo bol tiež taký zbabelac ako ja. Takýchto „veselých“ zážitkov s ňou bolo viac. Aj za tie ďakujem. Tiež ma všeličomu naučili. Najmä sa brániť, keď mám pocit, že sa mi krivdí.
A ešte spomeniem svoju slovenčinárku na gymnáziu, ktorá mi zakázala recitovať poéziu a prózu s agumentom: „ Viete, keď neviete pravopis, nemôžete prezentovať náš krásny jazyk recitáciou.“
- Spomeňte si aj vy na svojich učiteľov. Najmä na tých obdarovaných. Dali nám viac, ako si mnohí dokážeme uvedomiť. Bez nich by sme neboli tými, čím sme dnes. Nech sú večne šťastní, blažení a nech im je dobre. Nech už sú kdekoľvek...-
tenjeho
