Tí, ktorí ma poznajú bližšie, vedia, že som za pultomstrávil viacero rokov. Predával som alkohol, hlavne víno a počas svojejpraxe som obslúžil stovky ba tisícky zákazníkov. V zmienených rokoch som v profesiipredavača len začínal. Pracoval som v peknej, exkluzívne pôsobiacejpredajni alkoholu a cukroviniek v centre Bratislavy. Prevádzka dodnesslúži svojmu účelu, čo je dnes skôr vzácnosťou.
Zákazníkov bolo veľa, práca bola veľmi náročná pre nikdenekončiaci rad ľudí. Konkurencia po 89 ešte kde nič, tu nič, takže sme o zákazníkovnemali núdzu. Tak som lietal po predajni, vykladal nový tovar a obsluhoval zákazníkov,ako som najlepšie vedel. Za skutočne smiešny plat. Mal som neuveriteľných 64kíl a dostatok energie.
V predajni sa začala vytvárať sieť ‚štamgastov‘. Mnohíprichádzali z neďalekých rakúskych mestečiek a dedín. Kupovali na ichpomery veľmi lacnú Stoličnú vodku, Becherovku (Waholder) a Hubert Club voveľkých množstvách. Nepohrdli ani našimi sladkosťami, najmä Figaro im učarovalosvojou vtedy ešte nefalšovanou chuťou, bez pridaného množstva rastlinného tukua dochucovadiel. Chodili k nám evidentne radi a ja sa nepamätám,že by som mal niekedy s rakúskym zákazníkom jediný problém na rozdiel odtých našich, prípadne slovenských emigrantov, ktorí od momentu vstupu dopredajne, dávali nám najavo, akí sme chudáci. Postupne začali pribúdať ajzákazníci, ktorí si vyžiadali na obsluhu práve mňa. Nemal som v tých dobáchveľmi vysoké sebavedomie a toto mi skutočne pohládzalo dušičku.
Pravidelne začal chodievať jeden starý pán. Kupoval svojuobligátnu Stoličnú vodku. Málokedy niečo iné. Jedného dňa prišiel, vypýtal sisvojich 10 fliaš Stoličnej a keď zaplatil, siahol do vrecka a vytiaholz neho škatuľku cigariet a podal mi ju. Drahé Davidoff cigarety ma prekvapili. Príjemne. Veľmi úctivosom zaďakoval. Potešil som sa, lebo zo svojho platu som si ledva mohol dovoliťMarsky.
Pri ďalšom príchode do našej predajni, keď platil, siahol dovrecka a vytiahol päť škatuliek rôznych drahých značiek a podal miich. To už som bol v poriadnych rozpakoch. Čo ten odo mňa chce? Ale cigarety som vzal, veď to bolo pre mňa, akomalé Vianoce. Tento krát už som sa rozdelil s kolegami.
Ubehli dva tri týždne, lebo zhruba v týchto intervalochsa u nás zastavoval a na pulte mi pristál celý kartón. Darmo somprotestoval, že to predsa nemusí byť, vždy sa len pousmial, zaďakoval,pozdravil a odišiel. Staral sa mi takto o fajčivo s malými prestávkaminiekoľko mesiacov. Naraz prestal chodiť. Objavil sa až o niekoľko mesiacovpo ťažkej operácii hrtana. Nestratil však ani kúsok zo svojeho pokoja a príjemnosti.Len som si všimol, že prestal fajčiť. Mňa však s fajčivom zásoboval ďalej.
Za svoju štedrosť a láskavosť odo mňa nikdy ničnechcel. Môj Medveď sa v tých dobách zaoberal polodrahokamami a ich liečivýmúčinkom, tak som ho požiadal, aby mi nejaký pre neho vybral. Ak sa dobrepamätám, bol to tyrkys. Keď som mu ho dával, evidentne sa potešil. Bol s navŕtanýmuškom a zavesený na obyčajnej koženej šnúrke. Nakázal som mu nosiť ho čonajbližšie ku krku, ako ma Medveď poučil.
Keď o dva týždne na to vošiel do predajne, pozdravil maa s úsmevom siahol ku krku. Vytiahol nádhernú masívnu zlatú retiazkua prívesok bola vlastne krásna jemne zdobená špirálka z oboch stránprikrytá zdobenými zlatými plôškami a v jej vnútri môj tyrkys.
Jedného dňa vošiel do predajne z jednej strany,sprevádzaný staršou dámou a zo strany druhej vysokým, pekným, relatívnemladým mužom. Predstavil mi ich, ako svoju manželku a syna. Vedel som, žeprišiel naposledy. Na jeho chorobou strhanej tvári to bolo vidieť. Ešte minechal dve fotografie, prvú jeho v spoločnosticelej rodiny, ktorá sa zišla, aby mu poďakovala za to, že je ešte s nimi a fotografiusyna. V Rakúsku majú taký krásny zvyk, že povedzme rok po ťažkej operácii,alebo prekonaní ťažkej choroby sa rodina zíde, aby dotyčnému poďakovali za to,že je ešte s nimi.
Mne bolo jasné, prečo prišiel so svojimi najbližšími. Chcelim ešte ukázať, kde všade celé tie roky týždeň čo týždeň chodieval a pre mňabolo nesmiernou cťou, že jedna z jeho pravidelných zastávok som bol aj ja.
Tu som vám popísal síce krásny, ale uvedomujem si, že trochuextrémny prípad verného zákazníka. Určite však na ňom môžem demonštrovať ešteďalší aspekt ktorý, keď sa kriticky vyjadrujeme o úrovni služieb a pracovníkov v nich,dosť často zaniká.
Dobrý vzťah medzi zákazníkom a obsluhujúcim či službu poskytujúcim tvoria obaja. Učme sa preto, byť nie lenprofesionálmi vo vzťahu k zákazníkom, ale aj dobrými zákazníkmi, ktorí sidokážu vážiť prácu toho druhého.
tenjeho
