Haló...

Muselo to byť už veľmi dávno, lebo sme vtedy ešte nebývali spolu. Nepatrilo nám žiadne spoločné miesto, a tak nám patrila celá Bratislava. Čakal som o piatej pri fontáne. Bolo to možno jedno z tých prvých horúcich liet. Teplomer sa pod tridsiatku nedostal a všetci sme sa svorne potili. Vyzul som si tenisky a nohy namočil do fontány. Keď si prišiel, priplížil si sa zozadu a potichu si mi zobral jednu tenisku. Sadol si si kúsok odo mňa a tenisku si položil na hladinu fontány ako loďku.

"Huhúúúú. Posielam ti pozdrav po morskej hladine." Smial si sa pod fúz a ja som poľutoval námorníkov.

"No v mojej teniske a pri týchto horúčavách... tam už veru nie je ani noha živá." Teniska brázdila rozbúrené vody fontány a ja som ti to predsa musel nejako vrátiť. Nabral som vodu do dlaní a nalial ti ju za košeľu. Už aj tak sa košeľa lepila od tepla a potu.

"Uááá. Počkaj!" A vychrstol si na mňa poriadnu dávku tej fontánovej vody. Naháňali sme sa vo fontáne v centre Bratislavy a všetky deti čo boli okolo, prosíkali:

"Mami, mami môžem? Pozri aj ujovia sa namočili. Mami, mami prosím, veď je teplo."

Tak sme sa tam naháňali a špliechali a pár malých deciek sa k nám pridalo a bol to skutočný námorný boj. Jeden malý génius asi matematik zistil, že voda striekajúca z trysky, sa rukou dá nasmerovať a ty si od neho dostal plný zásah do chrbta. Jeho mama čo sa len tak pochechtávala, sa začala nahlas smiať. Tak nahlas, že jej smiech vytryskol aj cez oči a cez ten bláznivý smiech sa snažila ospravedlniť za syna.

"Pre - pá - čte."

"Nič sa nestalo." Otočil si sa k mamičke s tvojim neodolateľným úsmevom, čo končil až tesne pri ušiach a vtedy malý matematik využil šancu a ďalší zásah vody si dostal presne medzi oči.

Prechádzali sme sa bosí po meste a len tak sme schli v letnom zvečerievaní. Pod mostom na petržalskej strane už bola celkom tma, svetlá nesvietili, veď bolo treba šetriť a ani Aupark ešte nestál, a tak sme sa mohli chvíľku nerušene bozkávať. A potom už každý šiel domov do svojej postele a k svojim mokrým snom.

A potom raz, tvoj domáci odišiel na služobku. Ja som sa na pár krásnych dní prisťahoval k tebe a spali sme na tej malej posteli zamiešaný jeden v druhom. A robili sme to naozaj všade.

A keď som si robil vodičák, každý deň ráno som začínal jazdu už o šiestej a končil o siedmej v Petržalke tak blízko teba. Tak som ťa ešte pred odchodom do práce navštívil a spal som v posteli čo bola plná tvojej vône a ty si mi robil placky.

Stačí keď odídeš len na pár dní a tak veľmi mi chýbaš. Stačí mi keď viem, že sedíš vo vedľajšej miestnosti a pozeráš v telke tie veci, čo ma veľmi nebavia a mne je hneď lepšie.

Ale toto všetko predsa vieš. Sám si to všetko pamätáš a ešte viac. Chcel som ti len povedať, že aj dnes ťa milujem presne tak isto ako pred devätnástimi rokmi. Aj to, že po toľkých rokoch dokážeme ísť spolu len tak k vode a celý deň sa rozprávať. Aj ten tvoj úsmev, čo končí až tesne pri ušiach aj...

A keď dávajú tie smiešne domáce videá. Začneš sa vždy tak nahlas smiať a tvoj smiech hlasný a slobodný letí celým našim bytom. Vtedy, nech robím hocičo prestanem, a tak sústredene ťa počúvam a smejem sa celkom potichu. To si nevedel však?