Bez roboty, bez šance vôbec sa dostať v našom mestečku k nejakému trvalému zamestnaniu, prijal som ponuku mestského úradu v rámci náhradnej pracovnej činnosti.
Viete, čo je mýtnica? Mladšie ročníky zrejme ťažko. Mýtnica bolo zariadenie, ktoré vyberalo mýtne. A to naše mýtne? 10 Kčs za vjazd motorovým vozidlom do historického jadra mesta. Takýmto spôsobom sa v tých časoch rozhodlo naše mestské zastupiteľstvo dopomôcť si k prostriedkom, ktoré chýbali na každom kroku. Pre mňa to bola príležitosť aspoň trochu sa zaoberať niečím iným, ako len sebou samým. A reakcie vodičov? Nuž ako ľudia. Od reakcií pochvalných a prajných až po sprosté nadávky.
Nakoniec som sa odhodlal podať si zoznamovací inzerát. Čo ak sa predsa len niekto nájde aj v tomto našom zapadnutom mestečku. Ostatne krajské mesto tiež nebolo príliš ďaleko. Z odpovedí som nebol veľmi múdry a pravda je, že som sa aj bál. Ja som sa vôbec stále niečoho bál. A nie a nie s tým prestať. Napriek tomu som na niektoré odpovede reagoval a zoznámil som sa s skupinou gayov práve z Banskej Bystrice a predstavte si, že oni ma zoznámili s chlapcom priamo z môjho rodného mesta.
Happy end sa nekonal. Napriek tomu, že sme sa obaja snažili. Ani sme vlastne nevedeli, ako na to. Chodievali sme spolu na prechádzky. Keď sme boli v prírode sami, chytili sme sa za ruky. Bolo to príjemné, dávalo nám to ilúziu vzťahu a hlavne možnosť, aspoň na chvíľu zažiť pocit, ktorý by inak bol úplne bežný pre heterosexuálny pár. Vlastne len takú triviálnosť. Ísť a držať sa za ruky. Pri jednej z tých prechádzok prírodou sme sa zachovali ‚neopatrne'. Išli sme lesnou cestičkou od jazera, držiac sa za ruky. Cestička nie je frekventovaná a má množstvo zákrut. My spoločne idúci a trkocúci o všetkom možnom, keď sa za zákrutou objavil chlap s asi 10 ročným dieťaťom. Všimol som si ich vlastne asi len desať metrov pred nami.
Nepustil som ho. Dodnes neviem prečo. Povedal som si, že je to jedno. Už nás aj tak videl a vlastne som to ani nechcel urobiť. A môj vtedajší priateľ? Ani on ma nepustil. Chlap na nás vyvalil oči ako na zjavenie a keď sme okolo nich prešli, začul som jeho syna, ako sa otca pýta: - Oci? Oni sú teplí? Buď ticho! - znela zmätená a veľmi nervózna odpoveď otca.
Rozhodne nemôžem napísať, že len táto jediná situácia bola jasným štartérom mojich neskorších zážitkov. Čo to sa už o mojej homosexualite v našom mestečku vedelo aj predtým. Odkedy sa pamätám, vždy som mal jednu vlastnosť. Tou vlastnosťou bolo zdôverovať sa ľuďom, ktorých som si obľúbil. Tak som sa zdôveril aj bývalým kolegom v práci. Nikdy som sa nesklamal. Ale ľudská hlúposť existuje. Mala svoje miesto vtedy, má ho aj teraz a s veľkou pravdepodobnosťou ho v našich životoch ešte dlho mať bude. Nie je však pravda, že sa myslenie ľudí nevyvíja k lepšiemu. To v žiadnom prípade. Možno sme to práve my, teda tí, ktorí zažili aj ťažšie a boľavejšie dni, čo dokážu ten veľký progres v uvažovaní náležite doceniť. Stačí len nezatrpknúť.
Začalo to hlavne pískaním. Pod chvíľou niekto po mne na ulici pískol. Dnes by to možno bol prejav popularity, ale vtedy? Neskôr sa začalo pridávať cmukanie. To bolo veľmi nepríjemné. Nebolo zriedkavosťou, keď mi na mýtnici nejaký vodič, ktorý bol tunajší a mýtne platiť nemusel, pri predkladaní povolenia vjazdu odpovedal: - Tu máš, moja...- za sprievodu hurónskeho rehotu ďalších vysoko ‚mužných' spolucestujúcich.
Niekedy bolo až tragikomické, keď si na druhej strane cesty pri pohľade na mňa významne odpľul totálny korheľ a ožran, ktorý bol úplne na dne spoločnosti, alebo keď moja bývalá triedna učiteľka, ktorá ma učila od piatej do ôsmej triedy na ZŠ radšej prešla na druhú stranu ulice, než by sa so mnou mala stretnúť. Mal som potom na stretnutie s ňou šťastie viackrát. Vždy som nahlas pozdravil. Pozdravil tak, aby ten pozdrav nemohla odignorovať. Prvýkrát odpovedala pomedzi zuby, odvrátená odo mňa. Druhýkrát to už bola groteska. Úplne sa otočila k múru, prakticky ostala chvíľu stáť a len tak čakala, kým neprejdem. Samozrejme, že som poriadne nahlas pozdravil a tým si jej priškrtené odzdravenie vynútil. Tretíkrát sa usmiala a na pozdrav odpovedala normálne, dokonca obdivne. Že by predsa len niečo pochopila?
Nervy som mal vtedy vybičované do krajnosti. Počul som takpovediac aj trávu rásť. Ktovie koľko nepríjemných zážitkov a pocitov si tá moja ubolená chorá hlava iba vsugerovala. A zároveň koľko skutočných zážitkov radšej vytesnila. Ale len raz som situáciu nezvládol a na dvojicu mladých chlapcov, ktorý si medzi sebou o mne rozprávali štýlom ‚aha tento tu je vraj teplý' som nakričal. Už ani neviem čo...
Najhorší boli ‚cmukači'. Stál som na zastávke čakajúc na autobus do Bystrice a hneď sa nejaký našiel. Postavil sa presne za mňa a ‚cmuk, cmuk...' Stále viac odporne, stále viac chlípne a stále viac chrapúnsky. Dokázalo ho to baviť celé minúty. A ja som ho celé minúty naoko ignoroval. Vedel som, že by nemalo význam na neho reagovať. Veď on len na to čakal. Bolo to veľmi náročné a bolestivé. Ale ustál som to. A tých poznámok typu ‚nech sa ten buzerant na mňa nedíva, lebo mu rozbijem...opýtaj sa ho, či ti nechce vyfajčiť...' a tak ďalej... Mnohí sa cítili mojou existenciou ohrozovaní.
Som vo svojej mýtnici, keď sa mi nejaký starý úbožiak postaví pred okno a vykrikuje: - Nooo, tak ty si sa teda naozaj vedel narodiť. To už hej. Máš ty ale šťastie...- Dnes by som mu dokázal všeličo odpovedať. Vtedy som bol úplne bezmocný.
Už aj pri chôdzi som pomaly prestával pozerať napravo naľavo, pohyboval som sa mechanicky ako stroj, hľadiac stále len dopredu. V dopravných prostriedkoch som si radšej čítal, alebo som sa aspoň tak tváril. Veru aj pohľad ma bolel...
Postupne však začali prichádzať aj opačné reakcie. Viackrát som zažil, keď jeden chlap zahriakol na ulici ostatných, nech mi dajú pokoj. V jednom prípade to bol otcov spolupracovník z roboty. V inom naozaj prekrásny mladý muž. A rozpačité odpovede zahriaknutých: - Ale, veď my mu nič také nerobíme. - Nuž robili nerobili, príjemné to rozhodne nebolo. Zaznamenal som však aj situáciu, keď jedna pani povedala druhej: - Ach, veď mne je ho tak ľúto. - Reakcia síce nie ideálna, ale aspoň pohladila na dušičke.
Kuriózne milú situáciu som zažil v holičstve. Bol tam holič, ktorý ma strihal od útleho detstva. A s ním asi ďalší traja skutoční seniori, ktorí sa rozprávali o homosexualite, o ktorej čítali, že homosexuálni ľudia za to nemôžu a že je to pre nich ten najprirodzenejší spôsob života. A to asi takýmto štýlom: - Viete, čo som minule čítal? Veď tí ľudia sú takí ako my. Úplne normálni ľudia. Vôbec za to nemôžu. Tak ako mne sa páčia ženy, tak im... Čo už sa tebe má čo páčiť, ty cap starý? - kontruje mu druhý. - Ale čo by sa mi nemohlo páčiť, veď pozrieť sa hádam ešte môžem. - Predstavte si to. Malé mestečko, rok 1991, strýcovia mali každý vysoko nad sedemdesiatkou. Nakoniec sa samozrejme na názor opýtali aj mňa, že či je to naozaj tak, lebo oni tomu zase až tak nerozumejú. Tak som im niečo porozprával a ešte ma ako najmladšieho poslali kúpiť pol litra rumu, lebo im pri tom holení a filozofovaní vyschlo.
Už vtedy viacerí mladí ľudia aj v takom malom mestečku reagovali v pozitívnom zmysle ‚keď sa mu to tak páči, tak čo...' Je však samozrejmé, že moja ubolená dušička plná komplexov, mala sklony oveľa intenzívnejšie vnímať reakcie z rádu negatívnych a potom sa nimi trápiť. Koľkokrát mi ani nebolo treba veľa. Stačil len náznak...
Tesne pred mojim odchodom do Bratislavy sa ženil môj starší brat. Keď som sa bol na chvíľu vyvetrať vonku a pofajčiť si, začul som veľmi nepríjemný rozhovor vodičov, ktorí mali na starosti rozvážanie hostí. Hlavný aktér bol dokonca podriadený môjho otca v práci. Chcel ostatným ukázať, aký je veľký a silný chlap, tak povedal:
- Mne sa ten buzerant hnusí. Nemá čo hľadať medzi normálnymi ľuďmi. Viete čo? Keby som sa za to nedostal do basy, tak ho pokojne odbachnem. Jedinou guľkou do hlavy...-
Nevedel, že to počujem a vlastne ani ostatní vodiči mu za tú reakciu netlieskali. Bolo to od neho nesmierne chrapúnstvo práve na svadbe môjho brata. Ešte aj dnes keď toho daromného ‚tliachača' stretnem na ulici, si na tú v súčasnosti bezvýznamnú epizódku spomeniem. Dnes už nebolí, vtedy však bolelo, veľmi bolelo...
Jedna vec ma však tešila. Moji rodičia ako keby boli týchto reakcií ušetrení. Samozrejme mnohé si zrejme ani nepripúšťali. Veď moja mama dodnes žije v ilúzii, že sa to o mne v našom rodnom meste ‚veľmi' nevie. A rozhodne to ani spolu neriešime. A ja si hovorím, dobre. Ak jej to celé roky pomáhalo v živote. Ja jej tú ilúziu brať nebudem.
Nebudem zastierať, že mi dlho trvalo, kým som svojmu rodnému mestečku odpustil. Kým som odpustil všetkým tým pomýleným, alebo len netaktným ľuďom, ktorí to zrejme ani tak fatálne nemysleli, len si neuvedomovali, že neuvážené slovo dokáže veľmi zabolieť. Ale odpustil som. Ostatne tu tam sa s hlúpou reakciu, samozrejme za mojim chrbtom, stretnem aj dnes. Dnes sa však väčšinou len pousmejem...
Od týchto udalostí prešlo veľa rokov. Mnohé sa v myslení ľudí pohlo dopredu. A myslím si, že progres bude pokračovať aj ďalej. Nie, že by sa aj dnes nenašli netolerantní a zlí ľudia, ktorý si zvyčajne nevedia rady s vlastnými problémami. Ja však už nechcem deliť ľudí na tých, ktorí si myslia, že je moje zameranie normálne a tých, ktorí si to nemyslia. Dokonca ich nechcem deliť na ‚homo a hetero', pre mňa je dôležitá tolerancia, akceptácia a slušnosť. Tá však nie je nikdy možná len na jednej strane. Pamätajme na to, že aj jediným slovom je možné veľmi ublížiť. Veď ani mne sa nepodarí vždy neubližovať a nezraňovať, lebo jediné, čo ešte stále nedokážem vždy akceptovať, je hlúposť. Taká tá prenikavá a akoby nemenná. Ale možno časom... :)
tenjeho - Roman Dulgerov
