Táto rozkošná situácia sa odohrala pred dobrými jedenástimirokmi. A ja som práve načisto neprozreteľne rozšíril rady tých, čo majú sklonysi náš vzťah idealizovať, ale zrejme aj skupinku tých, ktorých sme definitívnepresvedčili, že nie sme normálni.
Ale je skutočne pravdou, že v prvých rokoch nášho súžitiasme sa nehádali. Nebolo o čom.
Neskôr prišli problémy a boli aj hádky. Zo začiatku preto,že som si veľmi nesadol s Medveďovou matkou, pritom som u nich býval. ChudáčikMedveď sa dostal medzi dva mlynské kamene. Z jednej strany snaha vyhovieť matkea z druhej strany ja so svojimi požiadavkami. Nebolo to ľahké obdobie. Na toaby sme si zariadili vlastné bývanie, jednoducho neboli peniaze, a tak som vecriešil tak, že som sa zdržiaval len v našej izbe a s Medveďovou mamou somvlastne celý jeden rok nekomunikoval. Veru trvalo to rok. Ako v blázinci. Našaizba a zvyšok trojizbového bytu.
Nakoniec situáciu vyriešila Medveďova mama, (...klobúk dole)svojim odchodom do svojej rodnej dediny a výmenou bytu za menší, kde sme saspoločne s Medveďovým bratom nasťahovali a mama k nám chodievala len na zimu.Riešenie nie ideálne, ale riešenie. Vzťahy s ňou sa samozrejme významnezlepšili.
Čo poviete. Nepripomína vám to niečo? Verím, že áno. Našeproblémy a starosti sú veľmi podobné ak nie identické s vašimi.
O tom čo sa medzi nami dialo, keď sme sa pokúšali šoférovať,napíšem raz samostatný článok.
Ďalším zdrojom našich hádok boli, hádajte čo? Áno, uhádliste. Boli to peniaze. Nikdy ich nebolo, nech sme zarobili koľkokoľvek, vždy sanašiel niekto a najčastejšie to bola nejaká štátna inštitúcia, ktorá nás o nepripravila.
To bolo blaho, keď sme sa konečne nasťahovali do vlastného.A z tohto obdobia z leta predminulého roka mám jednu veľmi kurióznu hádku.Viete, ono to na prvý pohľad nie je vidieť, ale my sme skutočne veľmi rozdielnepovahy. Dokonca jeden pán z Ruska, ktorý sa zaoberá zvláštnou typologickoudisciplínou zvanou Socionika náš vzťah označil ako takmer nemožný. Ha ha háá.
V prvom rade ja sa odreagujem nahlas. Kričím, nadávam šomrema brblem ako skysnuté pivo. Medveď to nevie. Teda vie to, keď to potrebuje, ale nemá to na neho želateľný efekt. On sa odreaguje nejakou činnosťou.Problém je, že keď začnem šomrať či vyčítať, Medveď je zvyčajne ticho. On machce jednoducho nechať, nech sa vybrblem. A ja mám sklony myslieť si, že manepočúva, respektíve to púšťa jedným uchom dnu a druhým von, proste manerešpektuje.:)
Ale vráťme sa k našej hádke. Jej ústredným motívom bola, neuveríte,ale veľmi zásadná vec. Boli to kvety na lodžii. Je fakt, že tam u nás vDevínskej je také agresívne počasie, že na lodžii máločo prežije. A ja som sa stým nevedel zmieriť. A ako už párkrát predtým, zas mi niečo zakapalo. Išli smena kúpalisko a ja som len brblal a brblal. Medveď bol dlho ticho, ale na koniecnevydržal a dal mi na javo, ako ho svojim 'problémami' otravujem a že on satešil na kúpanie a nie na počúvanie mojich malicherností.
"Ahááá. Jasne. Však ty sa o tie kvety nestaráš, taktebe to môže byť jedno že? Veď je to také jednoduché na všetko sa vykašlať ablabla blaááá."
To už Medveď nevydržal a otočil sa a vydal sa smerom k nášmubaráku s naším nešťastným bytom, našou zúfaloulodžiou a úbohými skapanými kvetmi.
A ja som sa pobral za ním, ale v zlosti mi uniklo, že Medveďnamiesto poslednej zákruty k paneláku pokračuje ďalej do polí a jemu zasa vzlosti uniklo, že ja ho do tých polí neprenasledujem.
Až pred vchodom som sa otočil a Medveďa nikde. A ja somnemal kľúč.
"Tak a teraz sa tu ešte aj upečiem, usmažím, umriem odsmädu, veď ešte aj peňaženku má on. On si zmyslí, že sa niekam zoberie a na mňasa samozrejme vykašle. Ja tu teraz musím sedieť a sedieť a idem aspoň za barák,nech na mňa nepečie, keď už sa ten Medveď na mňa vykašlal, ale však ja mu toešte vytmavím, no čo si myslí a blabla blabláááá."
Asi po dvadsiatich minútach tohto môjho 'inteligentného'monológu mi zazvonil mobil.
"Ach Macko, kde si?", ozvalo sa popri vzlykoch."Ja som sa strašne zľakol, čo sa s tebou stalo. Už som doma a teba nikde."
"Jajajááj Bobinko neboj sa. Nič sa mi nestalo, som lendolu pod barákom, hneď idem hore, neboj sa a neplač..."
Letel som hore ako víchor. Chudáčik bol v úplnom šoku. A pretakú neskutočnú sprostosť akou je lodžia. A samozrejme moju hlúposť. Zo mňasamozrejme s jeho prvým vzlykom spadla absolútne všetka bojovnosť avyrývačnosť. A keď sme sa upokojili, išli sme na druhý pokus aj na tokúpalisko.
Veru tak. Hádky v drvivej väčšine prípadov vznikajú priúplných banalitách. A za tie roky, čo sme s Medveďom spolu, som dokonca aj japochopil, že zásadný predmet hádky v deň hádky, môže byť už na druhý deň úplnouhlúposťou, kôli ktorej sa neoplatí mrhať energiou. Že tolerovať druhého znamenápredovšetkým tolerovať ho takým, akým je a ani v najväčšej hádke sa nedopúšťaťneférovostí a fatálnych vyhlásení, ktoré sa potom ťažko berú späť. A hlavnetichá domácnosť je absolútnym zlom. Jeden nevie, čo si má o tom druhom myslieťa ani jeden sa nechce zmieriť s 'ponížením' seba samého tým, že začne prvýkomunikovať s tým druhým. Nezmysel.
Naše hádky najčastejšie končia v deň začiatku, najneskôrdruhý deň ráno, keď spolu komunikujeme, akoby sa nič nestalo. A veľmi často sauž k predmetu hádky ani nevraciame. Ale verte. Nemá to ten Medveď so mnou vždyľahké, ale občas ani ja s ním. Ale aj tak sme na výsosť spokojní že sme stálespolu a že nám to klape. Aspoň dúfam, že aj Medveď, lebo...:)
tenjeho
