Hmm. Ten piknik v Stadtparku nemal chybu. Večer predvýletom sme s Medveďom pripravili bagety plnené nátierkou s pečenýchpaprík a balkánskeho syra, šunkou a obložené zeleninou. Medveď sapýšil novým ruksakom, do ktorého si vložil Barta Simpsona, ktorého sa mu, napriekmôjmu ubezpečeniu, že nemá šancu, podarilo vytiahnuť s tradičného automatupri stanici s kovovou rukou už na tretí pokus. ‚Bolo že to radosti nastarom bielidle.‘A koľkí ľudia sa potom počas výletu pri pohľade na Simpsona trčiaceho z Medveďovhoruksaku usmialo...
Vráťme sa k pikniku. Stadtpark bol nesmierne príjemný,čistý, nikomu nevadilo, že sme tam voľne pohodení na pekne udržiavanom trávnikujedli a dokonca sme jedlo zapíjali červeným vínom z plastových pohárov.Nikde ani stopa po psích výkaloch, či odpadkoch. Počasie ako na objednávku.Lepšie ani byť nemohlo. Slniečko a pritom bez vysiľujúcej horúčavy. Jajaj.Ja s tým svojim cikaním. Stačí trochu alkoholu a už je to tu. Kde jateraz budem hľadať ‚vecko.‘ Žiadne strachy. Vo Viedni je WC na každom kroku.Tabuľky na ne upozorňujú už dobrých 300 m vopred. Sú aj v miestach, kde savýťahmi môžeme dostať na jednotlivé trasy metra. A ako vyzerajú? Domanemám čistejšie a vyvoňanejšie.
Na Karlsplatze sme navštívili Wien Museum . Pred múzeom majúv súčasnosti atrakciu. Je to veľký žeriav, dvíhajúci klietku do výšky 36m.Obsluhujúci personál bol absolútne príjemný a usmievavý. Pýtajúci sa, akosa nám páči vo Viedni. V pohode nás ubezpečujúci, že je to úplne bezpečné.Medveďa však nepresvedčil, takže sme mu mávali zhora. Pracovník, ktorý bol s namiv klietke citlivo reagujúci, keď niekto (nie len ja) prešiel na druhústranu, okamžite klietku vyvažujúci svojim prechodom na stranu opačnú. Pán obsluhujúcižeriav nám zo svojej ‚kukane‘ mával a usmieval sa. Stihol nám ešte predvchodom do klietky povedať, že je pôvodom so Srbska. Predstavte si, že to robícelý deň. A pomaly každý deň.
A viete, čo bolo pre mňa v samotných múzeáchnajzaujímavejšie? Pracovníci tam neboli tety na dôchodku, ktoré si potrebujúprilepšiť. Boli to všetko ľudia v produktívnom veku. V rovnošatách,príjemne sa chovajúci a hlavne zdraviaci. Či už sami od seba, alebo stačillen jediný náznak ústretovosti čo i len pohľadom.
Pri návšteve Viedne už zrejme nikdy nevynecháme StarbucksCaffe. Stane sa to naším rituálom. Všetky druhy káv a čokolád sú priamvražedne nebezpečné svojou lákavosťou. A Medveďova čokoládová torta... Takna ňu by mali vydávať zbrojný pas. A personál? Úsmev, zdravenie a neochvejná trpezlivosť. Zvyknutí naskutočnosť, že mnohí návštevníci nerozumejú dobre nemecky, viacerí evidentnepôvodom cudzí štátni príslušníci ruka v ruke s rakúskymi kolegamitrpezlivo pracujúci od jedného zákazníka k druhému a niekedy vlastneod prípadu k prípadu.
V ten deň sme ešte navštívili na Museumsplatz Museum Moderner Kunst a Leopold Museum. Príjemne utrmácaní sme sedeli na úžasných modrých betónových ležadlách, ktorých sú naMuzeumsplatze desiatky. Vôbec bolo na Museumplatze jasne viditeľné, že je vytvorené pre ľudí a že ľudia ho plne využívajú. Nakoniec sme neodolaliani tradične pôsobiacemu rakúskemu hostincu. Jasne že aj tam nám trvalo, kýmsme si vybrali. A vôbec nebolo na obsluhujúcej vidieť, že ju zdržujeme.
Za celý deň sme nestretli jedinú nepríjemnú tvár. Nevideli jedinýnáznak netrpezlivosti, nudy či arogancie. Keď si Medveď kupoval fľašku ľadovéhočaju od staršieho stánkového predavača na Karlplatze, viete čo ten nestor službyzákazníkovi urobil? On Medveďa ubezpečil, že čaj je dokonale vychladený a potommu fľašku otvoril, znovu jemne uzáver zatiahol a tak mu ju podal.
Pokoj, pohoda, nenáhlenie a atmosféra.
Spomenul som si na jednu dávnu známu spred viac neždvadsiatich rokov ešte z čias mojich štúdií v Bulharsku. Bola to tetuškazo študentskej menzy, s ktorou som sa rád porozprával a z času načas, keď ma nával temperamentu nútil hneď všetko kritizovať zo žartu hovorievala:„Ošte si málk, Romane.“ (ešte si malý, Roman)
Tak a náš príjemný výlet sa skončil. Je pondelok, jačakám na Trnavskom mýte na autobus. Zazvoní telefón. „Macko, prosím ťa, akbudeš mať nejaký stánok v ceste, kúp zápalky.“ Jeden stánok je hneď vedľa mňa.
„Dobrý deň.“ Bez odpovede. „Máte zápalky?“ Pohrdlivý pohľad.„Samozrejme. Tak vás poprosím o troje.“ Pohrdlivý pohľad obsluhujúcejdôchodkyne nabral na ostrosti. Videl som jej zhmotnene asociácie. „Kôlisprostým zápalkám o úhrnnej hodnote 6 Sk ma tu otravuje?“ Najprv asi z 30cm leteli zápalky. Keď som jej podal ‚dvacku‘ o chvíľu na to opäť zovzdialenosti 30 cm letel aj výdavok. Pani sa mi bez pozdravu a bez jedinéhoslova obrátila chrbtom. Schválne som nahlas reagoval: „Ďakujem pekne.Dovidenia.“ Bez odpovede.
Slovami klasika: „Domove líbezný...“ A slovami tejstaršej tety z jedálne pred rokmi: „Ošte sme málki.“
tenjeho
