Raňajkovali sme až tam, voňavú sladkú lúpačku plnenú lekvárom alebo tvarohom a potom sme už čakali na čas, kedy budeme môcť ísť do vody. Do bazénu sme nesmeli hneď ráno, pretože voda bola čerstvo napustená a musela sa na slnku najprv trocha ohriať.
Tak kedy? Kedy už?
Povedala som, že o deviatej.
A už je deväť?
Boli sme schopní pýtať sa aj každých päť minút, pretože skoro ráno sme smeli len do detského bazéna, čo bola príliš veľká potupa. Veď ten bol pre bábätká a my sme už boli škôlkari.
Tak už je konečne deväť?
Áno už je. Ide sa do vody.
A potom konečne voda a nafukovacia lopta a rukávniky a kolesá a ponáranie a vynáranie a špliechanie a veľká červená šmykľavka a modré ústa a harmoniky na bruškách prstov a...
Mami ešte nie, ešte chvíľu, ešte raz takto skočím, predposledný raz...
No tak von! Celí sa trasiete. Osušiť a zohriať sa na slniečku!
Sedeli sme na deke zabalení do veľkých mäkkých uterákov. Mama rozčesávala sestre vlasy a potom vytiahla z tej svojej veľkej slnečnicovej tašky chlebové lepence, natreté syrom, alebo paštétou, vajíčko natvrdo a kúsky papriky a uhorky. A potom s hrsťami plnými drobných sme čakali v rade na veľkú, sladkú, lepkavú kofolu. A znova voda a znova zabalení v uterákoch, až slnko pomaly zachádzalo za stromy a na lúku padol tieň...
A opäť sú prázdniny a Tehelné pole je plné spomienok na detstvo. Dnes už je lúka vzadu zastavaná. Sedeli sme s Mackom na deke, slnko pálilo. Jedli sme rožky natreté paštétou a pili kofolu. Všetko je tak ako má byť. Leto je naozaj tu...
