Diabol, nech je akokoľvek pekne oblečený, akokoľvek nablýskaný azvodný, vždy sa snaží o naše zotročenie. V niektorých typoch tarotovýchkariet je zobrazovaný ako šarmantný krásny človek, ktorý vás láka dosvojho sveta. Je to preto, lebo on šarmantný a krásny byť musí. A musíbyť aj kreatívny. Veď ako inak by nalákal dôverčivé duše.
Ďalej blúdim mysľou. Je august 2004 a ja som na svojom do teraz poslednom holotrópnom dýchaní . Viacročná séria sa uzavrela veľmi náročným zážitkom diabla.
S každým nádychom a výdychom cítim prílev energie a sily. Som mocný adokážem všetko. Som ohromujúci vo svojej ohavnosti a zlobe. Všetko jemoje, všetko a všetkých ovládam. Som schopný akejkoľvek surovosti azloby. Cítim zároveň silné sexuálne vzrušenie. Je to vo svojejmorbídnosti nesmierne lákavé a príťažlivé. Len ťažko sa mi od tejtopredstavy odpútáva.
Zážitok bol silný a neopísateľný. Kolegovia, ktorý boli vtedy nadýchaní so mnou, hovorili, že pri pohľade na mňa tuhla krv v žilách. Odvtedy som holotrópne nedýchal. Mám strach. Ale raz ho prekonám...
Dívam sa na svoj ošúchaný špinavý Kozmický tarot na kartuDiabol. Typov tarotových kariet je nespočet. V mojom tarote jediabol zobrazený naturalisticky. Dlhé končité uši, v nose krúžok, nahlave rohy. Oblečený však je v saku a kravate. Na rukách má reťaze,ktorými k sebe pripútáva nešťastných ľudí. Tí ľudia však nevyzerajúnešťastne, skôr naopak. V ich tvárach ve viditeľný pôžitok. Ľudiapripútaní k diablovi s pôžitkárskym výrazom v tvárach uprostrednehostinného okolia bez stopy po nehe a kráse, uprostred hrubého,tmavého a hmotného sveta bez lásky.
Čo nás to vlastne púta k diablovi? Čo je to "to", čo nás zotročuje?Čo nám nedovolí byť samými sebou? Čo nám neumožní jasne prejaviť našenajlepšie vlastnosti?
Ja si myslím, že je to naša neschopnosť prijať realitu života akotakú. V našom svete je priveľa boľavého a smutného. Kontakt s boľavým asmutným je smutný a boľavý pre väčšinu s nás. A mnohí z nás jednoduchonedokážu tejto bolesti čeliť.
Nedám si! Nešňupnem, nenapijem sa, nepichnem si! Ani za nič na svete.Už nebudem hrať. Ani keď sa stane čokoľvek. Veď trápim, týram, ničímvšetkých, ktorých milujem. Svoju rodinu, svojich najbližších...
A vo chvíli, keď sme prvýkrát konfrontovaní s objektom našejzávislosti, zlyháme. Urobíme to preto, lebo v našej závislostivykonštruovaný svet je príjemnejší, pohodovejší a a menej problémový. Funguje tosamozrejme len malú chvíľu. Kôli tejto iluzórnej chvíli však obetujemevšetko. Niekedy aj najdôležitejšie hodnoty.
Veď udržiavanie hodnôt stojí toľko námahy. Toľko starostí. Kto to mávydržať? Koľko sme už toho museli preskákať, vytrpieť. len aby bolovšetko ako má byť. Ani chvíľa oddychu. A pritom stačí jeden fet, či párhltov a všetká námaha je naraz preč. Aspoň na chvíľu.
Aj napriek tomuto možno nie originálnemu, ale aspoň reálnemu opisuzávislosti si myslím, že takto špecifikované závislosti ešte stále niesú tie najzákernejšie.
Podarilo sa mi. Som šikovný a schopný. Šéf ma pochváli. Dá mi prémie.Postúpim. Budú mi tlieskať. Zvládnem. Zarobím veľa. Dokážem nemožné.Všetci ma budú obdivovať. Bezo mňa to nejde. Bezo mňa si neporadia.Zachránim planétu.
Nech mi odpustia všetci hlboko veriaci. Toto nie je útok na ich vieru.
Jedna jediná najlepšia najdokonalejšia láska. Tá je pre mnanajdôležitejšia, najskvelejšia. Je všetkým. Všetko zahŕňa a jevšeobímajúca. Vyrieši všetky problémy. Stačí málo. Usmiať sa, ukázaťpredviesť, aká je naša láska silná a neochvejná a všetko ostatné jemalicherné. Láska k niekomu silnému a autoritatívnemu, ktorý nám povieako na to. Láska, ktorá sa postupne mení na slepú odovzdanosť bezvlastných myšlienok a postojov. Aha a problémy sú fuč. Už nič nebolí,nič netrápi.
A náhradná realita je dokonale vytvorená. Kde vlastne končí čistá aláskavá viera a pokora a kde začína závislosť, či sektárstvo, ktoré nám bránia prežívaťplnohodnotný život so všetkým krásnym a dobrým aj smutným a bolestivým?Kde je tá hranica? Nevedno. Každý z nás si musí odpovedať sám.
Ťažkouž niekto zistí, koľko závislých ľudí vytvorili totalitné zriadenia. Akoľkí z nich vôbec nezvládli prechod do demokracie...
Medveď občas spomína jednu svoju ezoterickú aktivitu spred mnohýchrokov. Odohrávalo sa to niekde vonku a účastníci kráčali dosťneschodným terénom s veľkým prevýšením. Jedna pani pokročilého veku sana jednom zvlášť neschodnom úseku "zasekne". Krčovito sa drží koreňovsvahu a už už sa chystá zošuchnúť dole a skotúľať sa po nepríjemnomkamenitom briežku. Prichádza záchranca zhora:
"Chyťte ma za ruku. Vytiahnem vás hore. No tak, chyťte sa ma, čo nepočujete?"
"Ale ako vás mám chytiť, veď keď vás budem chcieť chytiť tak sa zároveň pustím koreňov a spadnem."
Prichádza záchranca (Medveď:)) zdola:
"Nebojte sa, pani. Ja vás teraz podopriem. Tak výborne a môžete sa kľudne pustiť, ja vás udržím."
Ďalší vývin záchrannej akcie je jasný...
Budete sa možno čudovať, ale táto veľmi jednoduchá priam banálnasituácia, ktorú som dokonca nezažil osobne, ale ktorú mi rozprávalMedveď mi otvorila oči. Naraz som prehliadol.
Je úplne jedno akou závislosťou, či s akým problémom sa potýka človek,ktorý potrebuje našu pomoc. Je len jedna jediná cesta. Zostúpiť až knemu. Niekedy až na úplné dno. Jedine tak ho môžeme pochopiť apodoprieť. Po podopretí je len na ňom či sa inšpirovať nechá, alebonie. Nepomôže žiadne mentorovanie, múdrovanie či výčitky. Žiadnepozitivistické povedačky. A pozor jednoznačne platí, keď pomáham inému,pomáham aj sebe samému. Je nás priveľa nešťastných a zúfalých, čo smedeň čo deň konfrontovaní s bolesťou, ktorú nám spôsobili naši závislíblízki. Aj my sme sa možmo stali závislými. Závislými na bolesti,trápení a veruže častokrát aj na nenávisti. A tieto elementy nászväzujú. Bránia nám byť lepšími.
V čom spočíva naša závislosť? Kto a čo nás zotročuje? Keď sa natento fenomén pozrieme objektívne a nezaujate, akoby sme skúmaliprežitky niekoho iného, zistíme, že je tých závislostí častokrát veľa. Šéf,pracovný kolektív, rodina, deti, kritickí známi a priatelia... Nie vždyje správnou cestou všetko useknút a zbaviť sa všetkého, čo nás zotročuje. Veď ajten pustovník v jaskyni sa uvrhne do samoty zámerne a pritom vie, že savšetkých závislostí nezbavil. Určite však pomôže prísť si na svojezávislosti a pomenovať ich. Ak aj nezískame slobodu, získame aspoňodstup.
Nič nepomáha. Skúšali sme všetko. Bez výsledku. Toľko bolesti atrápenia a všetko márne. Náš blízky človek naplno prepadol svojej závislosti. Už nám neostáva iné, len zachrániť sebasamých. Rodina je prednejšia. Nedá sa ďalej pokračovať vo vzťahu, ktorýje taký deštruktívny a zničujúci pre všetkých. Bolo by zbabelosťoutento krok neurobiť. Blízkeho opúšťame. Nie je iná cesta. Zachrániť honedokážeme. Niekedy je práve toto jediná a správna voľba.
A čaká nás ešte jedna posledná cesta s bývalou milovanou osobou. Odpustiť jej, ale aj sebe samým.A proste nechať to všetko odísť. Ťažká a často dlhá a bolestivá cesta. Ale je to cesta k svetlu...
Aj keď na tom Medveď netrvá, cítim povinnosť uviesť, že k napísaniučlánku ma v mnohom inšpirovali aj jeho postoje a skúsenosti.
tenjeho
