Takže sa to podarilo, mám novú prácu, ktorá presne spĺňa mojepožiadavky o samostatnosti, zodpovednosti, rozhodovaní a v neposlednomrade aj o platových podmienkach.
Veľkú úlohu v tom zohnali ľudia, ktorým sa hovorí lovci mozgov,nejaké tie psychologické a osobnostné testy a niekoľko hodín pohovorov.Ale tá práca naozaj spĺňa všetky očakávania, ktoré som do nej vkladal.
Rozprával som kamarátke Bac*podrobne o celom priebehu jednaní a rokovaní a hlavne o tom, aké jeneuveriteľné, že sa podarilo nájsť veľmi presne to o čo som stál a onami hovorí:
- Prepáč medveď počúvam ťa a počúvam a stále myslím len na jedno. Kedypovieš niečo pri čom ma napadne. Aha! Tak tu je ten háčik.
Na chvíľu ma to vykoľajilo a prekvapilo a potom som si uvedomil, žemá pravdu. Aj ja sám keď o tom rozprávam, alebo len premýšľam, používamvety a spojenia ako:
- No veď uvidíme..., - alebo - Na prvý pohľad to vyzerá celkom dobre...
A viete čo? Trochu som sa preľakol. A trochu som sa rozosmutnil. Touž sme naozaj takí zblbnutí celým životom, že nedokážeme zobrať, žesa jednoducho veci vyvíjajú dobre? Nedokážeme akceptovať, že veci sútaké, aké sa zdajú a sú v poriadku a neskrývajú žiadne háčiky? Nie jetonáhodou strašné, že hoci len podvedome očakávame, že tento svet jeproti nám? Vážne som stratil schopnosť vidieť veci z lepšej stránky anečakať na podraz? Veď ja som predsa vždy bol optimista.
Dúfam že nie. Dúfam, že sa viem stále radovať z maličkostí a nečakaťpodrazy a dúfam, že keď sa nejaké podrazy v mojom živote zjavia, tak saz nich nezložím, ale zostanem stáť pevne na nohách, právom očakávajúc,že veci sa vylepšia.
Dúfam, že v tom nie je žiadny háčik.
