Medveď mudruje - Možno...

Ponáhľal som sa na autobus. Už som aj vyšiel spoza domov tak, že som dovidel na autobusovú zastávku. No a vtedy som zbadal, že autobus už na nej stojí. Otvorené dvere ľudia nastupujú.... - Tak tento už nestihnem a ešte aj ide o dve minúty skôr... Spomenul som si na článok spolublogerky a akosi som sa celkom upokojil.- Veď pôjde ďalší. Nebudem bežať.A tak som sa prestal ponáhľať. A autobus stál na tej zatávke dvere otvorené, ľudia nastúpení. A ja som sa pomaly približoval. A autobusár zavrel dvere, vyhodil blinker, hodil rýchlosť a začal nohami stláčať všetky tie pedále. A ja som sa stále približoval. A nakoniec sa ten autobus pohol. A to som ja už bol celkom pri ňom. A autobus už vlastne odišiel zo zastávky a začal odbáčať na hlavnú cestu. A vtedy sa moje oči stretli s očami autobusáka. Nič som nenaznačoval nič som neukazoval, ale na moje absolútne ptrekvapenie....Autobus zrazu zastal a autobusár hľadiac na mňa otvoril dvere mávol rukou v geste akoby chcel povedať, že- No čo čakáš človeče, pohni sa. Život nečaká.a nechal ma nastúpiť! Ďakujem pán šofér. Ja mám odvtedy jednoducho skvelý deň.Naozaj stačilo tak málo, máličko. Pamätáte sa na môj príspevok, ktorý nedosta