Medveď mudruje - Možno...

Ponáhľal som sa na autobus. Už som aj vyšiel spoza domov tak, že som dovidel na autobusovú zastávku. No a vtedy som zbadal, že autobus už na nej stojí. Otvorené dvere ľudia nastupujú.... - Tak tento už nestihnem a ešte aj ide o dve minúty skôr... Spomenul som si na článok spolublogerky a akosi som sa celkom upokojil.- Veď pôjde ďalší. Nebudem bežať.A tak som sa prestal ponáhľať. A autobus stál na tej zatávke dvere otvorené, ľudia nastúpení. A ja som sa pomaly približoval. A autobusár zavrel dvere, vyhodil blinker, hodil rýchlosť a začal nohami stláčať všetky tie pedále. A ja som sa stále približoval. A nakoniec sa ten autobus pohol. A to som ja už bol celkom pri ňom. A autobus už vlastne odišiel zo zastávky a začal odbáčať na hlavnú cestu. A vtedy sa moje oči stretli s očami autobusáka. Nič som nenaznačoval nič som neukazoval, ale na moje absolútne ptrekvapenie....Autobus zrazu zastal a autobusár hľadiac na mňa otvoril dvere mávol rukou v geste akoby chcel povedať, že- No čo čakáš človeče, pohni sa. Život nečaká.a nechal ma nastúpiť! Ďakujem pán šofér. Ja mám odvtedy jednoducho skvelý deň.Naozaj stačilo tak málo, máličko. Pamätáte sa na môj príspevok, ktorý nedosta

Roman Daniel Baranek Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny