Dnes som sa vrátil z nákupu. Obchody sú preplnené vencami, kahancami,sviečkami a všetkým možným, čo nám má dotvoriť atmosféru Pamiatky zosnulých. Všetkým možným, čo nám má pomôcť vyjadriť svoju lásku, svoju úctu či smútok nad stratou našich najbližších. A ak to snáď u niektorých z nás nie je úplne celkom tak, tak sa to aspoň sluší a patrí, no nie?
Ale čo na to všetko oni? Čo na to tí, ktorí už nie sú medzi nami. Alebo si to aspoň tak predstavujeme, že nie sú medzi nami. Tí, ktorým sa telesné schránky menia na prach, či popol a ich duše vnímajú naše emócie a hlboko ich preciťujú...
Ja neverím že to, čím žijeme tu v našom hmotnom a hrubom svete so všetkými problémami, starosťami a nedostatkami, ale hlavne nedokonalosťou, s ktorou bojujeme, sa po našej smrti nejako zásadne zmení. Ja verím len v to, že kvalita nášho života sa po smrti fyzického tela zmení po stránke chápania vecí v širších súvislostiach. Naše často obmedzujúce a nedokonalé telá nás prestanú fixovať na nami vytvorenej ilúzii času a priestoru.
Keď raz príde moja chvíľa a odložím svoje staré či choré telo, bude skvelé, ak po tomto svete budú chodiť ľudia, ktorým budem chýbať. Ľudia, ktorí si budú nosiť v srdciach lásku a spomienku na mňa. Keď príde tá chvíľa a ja budem vnímať emócie ľudí, ktorí na mňa myslia, možno ma bude trápiť, ak ich smútok bude zadúšajúci a hlboko skľučujúci. Budem možno šťastnejší a spokojnejší, keď na mňa budú spomínať s láskou síce, ale viac s úsmevom na perách. Keď dokážu zabudnúť na zlé a skôr si v srdciach podržia to dobré.
Preto si myslím, že keď budeme stáť nad hrobmi našich milých blízkych, lepšie bude namiesto: 'Ach, ako veľmi mi chýbaš...', či 'Aké by bolo skvelé, keby si bol tu so mnou...' povedať si: 'Ľúbim ťa z celého svojho srdca. Nech ti je tam dobre a nech si šťastný. Už sa na teba veľmi teším...'
tenjeho
