A ak by som chcel byť pocitovo autentický, musel by som napísať, že okrem skutočnosti, že som nepojedol všetku múdrosť sveta, žiaľ, ani dianie u nás ma príliš nepresviedča, že by moje písanie mohlo niekoho obohacovať. Téma požehnávania LGBTI párov však má pre mňa hlboký zmysel a ten sa pokúsim objasniť.
Na strane jednej tej ultrakonzervatívnej časti nášho široko rozvetveného spektra sa hovorí o kacírstve – heréze pápeža Františka. Neviem si síce predstaviť, ako môže, pre zástancu konzervatívnej línie kresťanstva, byť zástupca Boha na zemi kacírom, ale ako som už vyššie zmienil, nemám patent na rozum. Napriek tomu ma tieto vyjadrenia vôbec neprekvapujú. A vysvetlenia typu, že pápež touto výzvou nemal v úmysle rozvrátiť doktrínu RKC, sú už len zbytočnými vysvetleniami vchádzajúcimi jedným uchom dnu a druhým von.
A teraz sa pozrieme na druhú stranu. Liberálna časť nášho spektra? Čo je? Žiadny jasot? Žiadne frenetické nadšenie? Veď pápež chce žehnať páry rovnakého pohlavia! Viete si predstaviť niečo podobné u jeho predchodcov? Ani tieto vlažné prejavy ma však neprekvapujú. Veď u našich liberálov to už dlhodobo vyzerá tak, že buďto všetko, alebo nič. Obzvlášť keď prichádza na ultraliberálne postoje. Nejaké žehnanie bez priamej väzby na legalizáciu vzťahov, manželstvá LGBTI? Veď boj za toleranciu si vyžaduje tvrdé postoje. Nekompromisne...Prinajlepšom sa osoba pápeža môže dočkať vyjadrenia typu, však je to starý dobrácky človek, ktorý si žije vo vlastnom svete.
No a teraz ja, dobre? Ja si myslím, že čin Františka, ako hlavy RKC je ojedinelý a nesmierne významný. Ojedinelý v tom, že si v žiadnom prípade nedokážem predstaviť čo i len ‚koketovanie‘ s podobnými aktivitami napríklad u Benedikta či Jána Pavla II. a ďalších a ďalších pápežov v rade. A významný tým, že sa pápež pokúša budovať cirkev otvorenú skutočne všetkým. Bez ohľadu nato, že nedokáže zmeniť samotnú doktrínu, dáva významný signál, že je čas na zmenu. Je to čitateľné z jeho snáh spájať a budovať. A to bez ohľadu nato, aké reálne výsledky to v najbližšej dobre prinesie, pretože sa jedná o dlhodobý koncept, ktorý môže významne ovplyvniť ďalšie generácie.
Pápež už dlhodobo dáva najavo, že časy, keď cirkev budovala svoje pozície z výšin svojho piedestálu, kázaním o hriechu a morálke, by mali skončiť. A že tu má byť skutočne pre všetkých, nie len pre tých, ktorí vyhovujú príslušným slovám v Písme. (Úprimne, ktorí to vlastne sú?) Snaží sa pritom použiť jazyk a vyjadrovacie prostriedky, ktoré majú osloviť čo najväčší počet ľudí. A to nemôže urobiť tak, že by zo dňa na deň postavil na hlavu celú cirkevnú doktrínu. To je absolútne nemysliteľné. Používa však slová, ktoré nezraňujú, lebo zranených tu máme dosť. Príliš veľa nato, aby sme ich dokázali vyliečiť, tak aspoň vyzýva, aby sme nevyrábali ďalšie zbytočné zranenia a bolesti. Toto je v mojich očiach prelomové a významné. Nie tým, že by sa jeho predchodcovia nesnažili o podobné v slovách, ktoré používali v kázňach, ale tým, že on sa snaží reálnymi skutkami túto skutočnosť žiť a vyzýva k tomu aj ostatných.
Pápež František si uvedomuje veľkú potrebu zmien v cirkvi. Jej oslobodenie od dogmatizmu a otvorenie sa všetkým bez ohľadu na stav našich tel, myslí a aj skutkov. A i keď ja sám nemám svoju vieru v sebe vysporiadanú, jeho úprimné snahy ma hlboko zasahujú.
Roman Dulgerov
