V Brne pracovala zrejme ako jediná svojho druhu psychoterapeutická skupina zameraná na pomoc výhradne homosexuálom. V čase môjho príchodu bolo zjavné, že zažila aj lepšie časy, samotná mnohoročná terapeutka, doktorka, ktorej meno mi bohužiaľ vypadlo, konštatovala, že skupina je v súčasnosti dosť nesúrodá a pracovala aj oveľa konštruktívnejším spôsobom, ako bol tento. Hlavne sa z nej dosť vynášalo von a nebolo výnimkou že to, čo som na sedení rozprával ja, sa potom pretriasalo pri pive v Korze, samozrejme bez mojej prítomnosti, navyše reprodukované s búrlivým veselím...
Nuž čo? Bolo načase prebudiť sa z toho naivného sna, ktorý už tak dlho snívala moja dvadsaťdvaročná hlavička bez akýchkoľvek reálnych skúseností s našou gay spoločnosťou. Nadišiel ten správny čas prestať sedieť doma a po všetkom, čím som po neúspešnej liečbe z homosexuality a ďalších terapiách prešiel, konečne sa vrhnúť do 'víru gay života'. V rámci procesu vyrovnania sa so sebou samým spoznať ľudí s ktorými zdieľam rovnaké zameranie. A moja naivná citovo vyprahnutá dušička dostávala jednu lekciu za druhou...
Utiahnutý chlapec z malého mestečka sa zrazu stal stredobodom pozornosti. Aspoň tak som to vtedy vnímal. No a pravda, túžil som tak trochu aj užiť si, chcel som porušiť všetky tie dlho, nútene a precízne dodržiavané tabu.
'Podarilo sa'. Užil som si. A snažil som sa baviť. Aj keď mi to vlastne veľa radosti neprinieslo. Zároveň celé moje vnútro volalo po niekom blízkom, kto by ma chcel nie len preto, lebo som mladý a nie len na jednu noc. Dnes už viem, že na taký vzťah som vtedy vôbec nebol pripravený, že som naň nedozrel. Až neskôr...
Ešte dnes mi pred očami defilujú postavičky z diskoték v sklípku u Richarda. Tam som prvýkrát videl našu spoločnosť takú, aká je. Teda videl som vlastne jej zlomok. Tých, ktorí sa rozhodli, že nebudú žiť v osamelosti zavretí medzi štyrmi stenami. Od najvyzývavejších a najupišťanejších až po tých, ktorí sedia väčšinou sami... Tam som prvýkrát videl chlapa v ženských šatách, travesti show ako veľkú zábavu a transexualitu ako tragédiu so všetkým, čo k nej patrí...Konečne som pochopil komplikovanosť našich vzťahov a skutočnosť, že ruka v ruke s problémami našich vzťahov s heteroväčšinou, kráčajú aj o nič menej vypuklé problémy vzťahov medzi nami samotnými.
Rok 2010. Pár dní pred prvým Gay Pride na Slovensku v histórii. Slovenský národ sa rozdelil na dva tábory. Tábor za a proti. Tábor tých liberálnejších a tých, ktorí sa obávajú obscénností a vulgárností. Tolerantných, proti zásadovým strážcom tradičnej rodiny. Prvým ďakujem a na druhých sa nehnevám a možno ich aj chápem. Sám som po toľkých rokoch s mojim Medveďom skôr zástancom slušnosti pred obscénnosťou.
Napriek tomu mám pred očami Slonicu, Zlaticu, Plameňačku a ďalších našincov s rôznymi prezývkami, ešte aj po tých 20 rokoch ich vidím, ako sa producírujú a predvádzajú, pištia, jednoducho celým svojim bytím dávajú najavo svoje pohŕdanie konvenciami. Aj oni sú nami, aj oni patria k nám. Majú svoje city, bolesti, túžby a sny. A zrejme majú odlišnú predstavu o tom, ako žiť svoj život, o tom čo je správne a čo nie. A hlavne majú úplne inú predstavu o hrdosti a morálke.
Naša gay spoločnosť je veľmi členitá. Presne ako heterosexuálna. V jej radoch sú ľudia pokojní, múdri, morálni a tolerantní tak, ako aj vulgárni, hlúpi a narušení. Presne tak, ako aj vo väčšinovej spoločnosti. Ľudia, ktorím sa darí, ale aj tí, ktorým sa darí menej, či sú vyslovene nešťastní a zatrpknutí. Jedni či druhí a široké spektrum medzi nimi, všetci títo ľudia sú naši a ja ich beriem takých, akí sú.
Tí, ktorí ma poznajú osobne, vedia, ako veľmi neznášam veľké podujatia. Aký je často problém pre mňa vydržať v spoločnosti, kde spolu komunikuje viac, ako traja ľudia. Napriek tomu pôjdem na Gay Pride, a keďže sa nerád predvádzam, potichu sa vtlačím niekde do davu a budem dúfať, že to, čo chce táto akcia ľuďom ukázať, bude prijaté správne. Že všetko prebehne v ovzduší radosti a pochopenia, aby odkaz, ktorý Gay Pride nesie, bol zrejmý pre väčšinu z nás.
Život je práve tým nádhernejší, čím viac variabilít v sebe skrýva. Preto existujú ľudia, ktorí môžu byť šťastní, alebo aspoň spokojní či v pohode aj vtedy, keď sa ich spôsob života úplne nezlučuje s predstavou morálky väčšiny, lebo aj oni našli svoje miesto, kam patria a objavili svoju osobnú hodnotu a hrdosť.
Príďte sa pozrieť aj vy.
tenjeho
