reklama

Predstavte si...

Do šľaka, on prišiel. Prišiel tak náhle, že napriek môjmu, aspoň si myslím, zdravému rozumu a posudzovaniu seba samého, som si vôbec neuvedomoval, ako dlho už klope na dvere môjho tela i ducha. Ako sa pomaly vkráda do môjho vedomia ale aj svedomia. “No čo už, tak vitaj, keď už si prišiel, milý stredný vek.“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (101)

Dívam sa na svojho kolegu v práci. On pracuje v sklade, takže sa nepoznáme veľmi dobre. Volá ma Romanko, ale aj tak mi vyká. Teda donedávna mi vykal. Už mi to aj začalo vadiť, veď si bežne tykám aj s oveľa mladšími, ako som ja, tak čo už potom on. Hlava prešedivená, postava nižšia, spôsoby umiernené a pokojné, ako sa sluší a patrí na človeka, ktorý už dávno vyrástol z puberty a pôsobí tak trochu starosvetsky, ale pritom príjemne a sympaticky.
Na druhej strane navrhnúť tykanie som si netrúfal, veď by sa skôr patrilo, aby ho navrhol on. Napokon som predsa len prevzal iniciatívu a počas gratulácie tuším k jeho meninám som tykanie navrhol. Vtedy som sa dozvedel šokujúcu pravdu. Ten kolega je odo mňa starší iba o dva roky.
V poslednom čase na tento problém narážam stále častejšie. Ľuďom, ktorí sú mojimi rovesníkmi odhadujem vyšší vek. Pohľad do zrkadla ma potom vylieči zo všetkých ilúzií. Vlasy prešedivené, postava veľmi okrúhla, dve brady a kvalitné kruhy pod očami. A duševne? Kopa premúdrených názorov na život a na ľudí… A duchovne? Nuž žiadna veľká sláva.
Premýšľam nad uplynulými štyridsiatimi rokmi. A uvedomujem si jednu dôležitú vec. Tou vecou je problém času. Najmä s jeho pomalým krátením sa a, a to je hlavné, ako s ním narábam.
Na čo všetko je možné premrhať čas? Spanie a jedenie to nie je. Obe tieto veci síce robím veľmi rád, zabezpečujú však zároveň starostlivosť, vlastne akýsi servis mojej telesnej schránky. Bum. A je tu prvý problém. Môj servis, je čosi kamsi premrštený. Veď toľko jedla vlastne nepotrebujem. A aj vylihovanie cez deň je často krát zbytočné. I keď príjemné…
Ďalšie mrhanie času je pachtenie sa za vecami. Často len preto, aby som si povedal super, mám a potom mnoho vecí stratí svoj význam.
Názory a ich prezentovanie. Koľko som ja už v živote vyslovil názorov? Celé stohy názorov. Čo stohy, sú to mraky názorov. Podložených i nepodložených. Kompetentných, ale aj tých menej kompetentných. A koľko z nich som vyslovil bez toho, že by sa ma niekto na niečo pýtal? Obávam sa, že mnoho. Veď sú tu predsa nejaké zásady a postoje, ktoré treba dať jednoznačne najavo. A je množstvo situácií, pri ktorých nemožno mlčať. Som predsa osobnosť, úžasná vo svojej originalite a jedinečná svojim prežívaním. Tak to musia všetci vedieť. A keď moje názory nikoho nezaujímajú, aspoň si zanadávam. Na vládu, parlament, na neslušných ľudí. Koľko je všade zloby a netolerancie. Ako sa každý snaží odtrhnúť pre seba čo najväčší kus…
Opakom hovorenia, je počúvanie. Len prosto sedím a počúvam iného a snažím sa do neho vcítiť. Vždy som si myslel, že som empatický a vnímavý. Ale keď porovnám čas strávený naslúchaním s časom, keď sám rozprávam, zisťujem, že zlato mlčania už je dávno ošúchané a zodraté, zatiaľ čo striebro hovorenia ma svojou váhou tlačí ku extrému malichernosti až jalovosti.
Tuto sobotu sme boli v SND na otvorení ďalšieho ročníka festivalu Bratislava v pohybe. Videli sme skvelý program jedného z najznámejších súborov moderného tanca z Izraela. (Kibbutz) Tam som si uvedomil, ako dávno som nevidel nič pekné. Ako veľmi som tým vnútorne pookrial. A vzápätí som sa na seba naštval. Koľko času strávim pred televízorom? Slušne veľa. Keď sa ma niekto opýta, čo pozerám, len veľmi zriedka viem dať koherentnú odpoveď. Vlastne len čučím do blba a hlavou mi prechádza celá armáda zbytočností. Jej veliteľom je pán Daromný a celá jeho armáda slúži vykonštruovaným problémikom týkajúcich sa mojej egoistickej dušičky. Len zriedka dokážem tým hlúpostiam zaveliť ústup zo strategických pozícií a tie obsadiť niečím hodnotnejším.
A čas si letí. Letí ako splašený. Z roka na rok rýchlejšie a rýchlejšie. A mne sa pomaly, ale isto dochádza, že je na čase začať menej rozprávať a viac načúvať. Že môj názor nemusí byť tým najdôležitejším pre každého človeka a že v tichu sa dá ledačo nájsť. Že napríklad za sto rokov nikto nebude ani len tušiť, že som niekedy prejavil aj slabosť, či hlúposť, že som aj nešikovný a občas trápny a to moje nabubrené ego občas dostane do držky a pri tom o nič vlastne nejde. Jednoducho robím chyby a tá facka občas urobí aj dobre. Že ľudia okolo mňa sú dôležití nie len vo vzťahu ku mne a ak chcem viac dostávať, musím aj viac dávať.
Nie je dôležité len to, ako sa chovajú iní, čo robia dobre a čo nie. Rovnako dôležité je to, ako sa chovám ja. Či som dostatočne pozorný a vnímavý ku ostatným a či dokážem plynúť s ostatnými v úcte a rešpekte, zdieľať s nimi ich pocity a samozrejme im chyby tolerovať a ak treba aj odpúšťať. Chcem veriť, že keď nakoniec prehovorím, nebudú to len hodnotenia, kto je aký a čo kto ako robí či nerobí, ale že to budú v prvom rade zdieľané pocity alebo skúsenosti a nie dobré rady a ponaučenia.
Keď raz príde môj čas a ja ukončím svoju cestu života chcem, aby som mohol povedať: „Bol to fantastický a naplňujúci život. Odpustil som vám, aj vy mi odpustite. Teším sa už na ďalší..."

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

tenjeho

Roman Daniel Baranek

Roman Daniel Baranek

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  661
  •  | 
  • Páči sa:  693x

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu