Čo sa to vlastne deje? Nechápem. Ako chlapec z robotníckej rodiny, vyrastajúci v malom mestečku so svojim zabehnutým poriadkom vôbec nechápem o čo vlastne ide a už vôbec netuším, či je to dobré, alebo zlé. A moji rodičia? Mama sa bojí. Ešte má v živej pamäti 1968 rok, keď premýšľala, kam sa s dvomi bábätkami a štvorročným synčekom podeje, keď bude vážne zle. Otec sa vtedy príliš nezapájal. Radšej riešil politickú situáciu s kamarátmi v pohostinských zariadeniach. A teraz o dvadsať rokov neskôr otec podchvíľou nadáva a podchvíľou naopak prepadá euforickým pocitom v súvislosti s vysnívanou perspektívou nástupu nového obdobia našej mladej demokracie a kapitalistického blahobytu. Chudáčik, nakoniec ostal pri tom nadávaní. Až do smrti. Zatrpknutý s pocitom krivdy po strate zamestnania a v bezútešnosti. Nevedel sa zmieriť s tým, že keď sa činnosť štátnej organizácie v ktorej do 90. roku pracoval vo vedúcej funkcii obnovila, jeho už späť nezavolali. Tí, ktorí boli jeho kolegovia a spolupracovníci sa na neho, ako si to vysvetlil on, vykašľali. Najprv pracoval v novinovom stánku a neskôr ako údržbár v škole. V situácii sa zorientovať nedokázal.
VPN zvoláva verejnú schôdzu. Idem tam. Snáď sa tam niečo dozviem. Sedím tam asi dve hodiny a stále čakám, čo sa bude diať. Čakám, že niekto vstane a povie: „Tak vážení, toto a toto sa deje. O toto a toto usilujeme preto a preto. A budeme to robiť takto a takto."
Odznela však len kopa hesiel a prehlásení. Som zmätený. Nik nepovedal, čo budú robiť. Aký to má všetko význam, keď vedia len to, čo si neželajú, ale nik nepovie, ako to dosiahnuť? Kam sa ubrať? Čo urobiť?
Na záver sa podpisuje nejaká petícia. Jej znenie si nepamätám, len viem, že sa v nej ľudia podpisovali pod revolučné snahy za zvrhnutie nenávideného totalitného režimu. A čo ma prekvapilo, bolo, že to tí ľudia podpisovali za celé kolektívy a závody štýlom: „Aj ten a ten podnik podporuje..." Ja opäť nechápem. Ako môže jedinec podpisovať niečo za podnik, ktorý má 2000 zamestnancov? Kto ho poveril? Veď je to presne to, čo tu bolo doteraz...
„Veď dobre," hovorím si. „Ak to má pomôcť ľuďom, ak má prísť tá pravá demokracia a sloboda, tak fajn. Ale ako k tomu dospejeme?"
Rozhliadam sa naokolo a na svoje prekvapenie tam vidím sedieť aj niektorých kolegov z mestského úradu, ktorí sú vo vedúcich funkciách. Vidím tam sedieť aj nadriadenú mojej matky, všetci sú aktívni členovia KSČ. Dnes sú z nich podnikatelia, ale aj politici. Rýchle sa zorientovali na rozdiel od nás, bežných ľudí.
Z MsNV som odišiel za vidinou nového života do Brna. Tam som však po roku skončil a vrátil som sa domov. Bohatší o skúsenosti, ale bez roboty. A zistil som, že roboty niet. Že sa o mňa nikde netrhajú. Až do 1992 roku teda skoro jeden a pol roka som sa bezcieľne potĺkal ako nezamestnaný na podpore, alebo v rámci náhradnej pracovnej činnosti. Bez šance nájsť akékoľvek uplatnenie.
Mňa predsa nikdy nikto neučil, ako sa mám o seba postarať. Za totality som robotu dostať musel. A musela byť úmerná môjmu vzdelaniu. A naraz zisťujem, že moje stredoškolské vzdelanie je úplne nanič. Pokúšať sa znovu o VŠ mi pripadalo ako nemožné, lebo som si nevedel predstaviť, že by ma rodičia mohli ešte živiť. Zavadiť o prácu a popri nej študovať, bola pre mňa neprekonateľná prekážka. A trvalo mi skutočne dosť dlho, kým som sa na seba natoľko nahneval, aby som si zbalil ruksak a úplne bez prostriedkov sa zobral do Bratislavy a tam sa zamestnal v prvom peknom obchode, ktorý som na ulici uvidel. Až život v Bratislave mi otvoril oči a ja som pochopil, že mnohé čím žili hlavne mladí ľudia v Bratislave už dlho pred novembrom 1989, bolo veľmi vzdialené nám, jednoduchým ľudom z malých miest a obcí. A samozrejme nie len z nich. Mnohých z nás nik neviedol k cieľavedomosti, či k snahe naplniť svoje ambície, dokonca vôbec si nejaké ambície pripustiť. Boli sme a mnohí z nás sú dodnes ako stádočko, ktoré ide za tým, kto mu ukáže ruku s cukrom a povie mu: „Tak vážení, toto a toto sa deje. A my nedopustíme, aby ste sa mali zle. Urobíme pre vás toto a toto..."
A mnohí z nás si neuvedomujú, že tá ruka s kockou cukru púšťa len odrobinky, pre tých z nás, ktorí nerozmýšľajú, lebo nás to nemal kto naučiť...
tenjeho
