K tomuto, uznávam trochu nesúrodému textu som sa odhodlal po dlhšom sebaskúmaní. Ostatne čo je lepším materiálom k skúmaniu, ako vlastné vnútro. A tam by sa toho našlo...
Ale poporiadku. Vlastne to začalo Rachmaninovom. Ja totižto milujem klavírne koncerty Rachmaninova. A ich interpretácie v podaní geniálnych mladučkých ruských umelcov (a samozrejme nie len ich) so sviežimi slovanskými tváričkami a hladkými jemnými prstami, ktoré hbito kĺžu po klávesoch za sprievodu famózneho orchestra.
Jedného dňa som si pustil klavírny koncert Rachmaninova, tuším to bola dvojka, opus 18, (zase nemyslite si, že by som sa chcel transferovať do pozície odborníka, som ťažký diletant), v podaní mladého ruského klaviristu Malofejeva a tu naraz z ničoho nič sa namiesto ponoru do skvostných tónov klavíra a orchestra dostavili také neskutočne negatívne pocity, taký neuveriteľný vnútorný odpor, že som musel nahrávku ihneď vypnúť. Bolo to presne v čase, keď sa v médiách objavili prvé strašné zábery z Buče. Mŕtvi, utýraní ľudia mi prechádzali v barbarsky zvrátenom defilé pred vnútorným zrakom a to všetko sprevádzané ako akýsi diabolský výsmech tou nádhernou láskyplnou hudbou.
Brrr...hovorím si: „Dulgerov, neblázni! Už len začo môže taký Rachmaninov? Umelec, ktorý ostatne väčšinu svojej úžasnej hudby zložil v americkom exile.“
Nič nepomáhalo. Žiadne sebapresviedčanie. Nie nadarmo sú pocity iracionálne. Akoby si žili svojim vlastným životom. A možno práve toto je aj cesta. Nechať ich, nech si plynú, ale nie v každom ohľade k ním prispôsobiť svoje konanie. Máme ešte rozum...
Udalosti posledných mesiacov sú obrovskou skúškou pre mnohých. Vojnou na Ukrajine zďaleka nežijú len Ukrajinci a Rusi. Je to aj naša vojna. A je previerkou nášho ducha a ľudskosti. Niekedy je vyslovene hrozné vnímať tie rôznorodé reakcie. Je hrozné vidieť, čo sa stalo napríklad v Mariupoli a zároveň si vypočuť tetu pred Lídlom, ktorá sa nahlas rozhorčuje, že tí Ukrajinci sem utekajú na drahých autách, lebo ona má proste utečenca zadefinovaného ako otrhaného, špinavého a na rozklepanom Moskviči alebo pešo. Šokuje ma, aké vysoké percento našich ľudí si želajú víťazstvo Putina. Dokážem pochopiť, že ľudia po všetkých excesoch, ktoré tu za posledných 33 rokov nastali, už proste neveria vôbec nikomu a dávajú prednosť extrému. Ale toto je pre mňa prisilná káva. Drukovať vrahovi...
Na druhej strane tešiť sa z každého mŕtveho ruského vojaka? Dúfať, že oficiálne číslo 60 – 90 tisíc mŕtvych bude aj naďalej ‚utešene‘ rásť? To je príšerné. Pri obrovskom obdive nad hrdinstvom ukrajinského ľudu, hlbokom pochopení skutočnosti, že obrana vlasti si vyžaduje obete, prosím Vás, vojna je o vraždení, utrpení a bolesti! Vojna nie je futbalový zápas a my nie sme platiace publikum, ktoré má počítať góly v sieti súpera vo forme mŕtvych a zranených. Raz toto šialenstvo skončí. A my sa budeme musieť nejako vyrovnať aj s tým, že tí, ktorí sa už od Druhej svetovej nazývajú našimi bratmi, boli strojcami jednej z najobludnejších drám v novodobej európskej histórii. To nebude nič ľahké. Tie tisícky ruských vojakov, ktorí na Ukrajine bojujú, mnohí tam nie sú z vlastnej vôle. Ostatne udalosti v Rusku z posledných dní z mobilizácie sú toho dôkazom. Trpia Ukrajinci, trpia Rusi na bojisku a trpia mnohí ďalší ich najbližší. Každý zverský čin, ktorý sa v súvislosti s touto nezmyselnou vojnou udial, je potrebné dôsledne odsúdiť. Ale ľudskosti nás to zbaviť nesmie, možno práve tá je tým posledným, čo nás môže zachrániť.
Susedia priamo nado mnou pomohli utekajúcej Ukrajinke s tromi malými deťmi. Jej manžel bojoval na Ukrajine a ona sa vydala sama do neznámeho sveta s tromi malými deťmi. Asi dva mesiace som od rána do večera počúval len dupot troch párov malých nožičiek, krik, skákanie, plač z troch hrdielok. V bytíku 32 m2. Večer konečne prišlo vyslobodenie. „Tak Dulgerov,“ vravím si: “Teraz si môžeš preveriť svoju solidárnosť a súcit. Teraz, keď ti niekto v jednom kuse skáče nad hlavou!“ Matka úplne sama s tromi absolútne hyperaktívnymi vystresovanými deťmi, túžiacimi po domove. Na veľa som sa nezmohol, ale aspoň som párkrát upiekol nejaký dobrý koláč a zaniesol im ho. Paradoxne väčšinou sa tak stalo vtedy, keď už som mal toho buchotu a kriku plné zuby. Odmenou mi bolo slastné ticho vždy v ten večer. Deti koláč zjedli a pospali...
Jedného rána som našiel na dverách zavesenú dózu z posledného koláča. Vyslobodenie prišlo. Pre ňu, jej deti a v konečnom dôsledku aj pre mňa. Pani sa vrátila s deťmi domov. Tak už len dúfať, že sa má aspoň znesiteľne, ak už nie dobre a že manžel je v poriadku.
Dnes som si po dlhom čase pustil Rachmaninova. Aj hľa. Už ma to prechádza. Len ten Malofejev mi znie tak nejako menej etericky, ale už je to preč. Všetko zlé raz musí prejsť...
Roman Dulgerov
