Rád počúvam rozprávania svojej mamy. Dívam sa pritom do jej sedemdesiatdeväťročnej tváre a užívam si ten smiech, pri ktorom sú vidieť jej riedke zuby. Vôbec nevadí, že som ten príbeh počul dvadsaťkrát. Užívam si jej prítomnosť, jej chvíľkovú radosť z detských spomienok. Pamäť mojej mamy sa pomaly vytráca. Zatiaľ len veľmi pomaly. A s ňou všetko to, čo v živote prežila a nebol to ľahký život.
Doprajte svojim milovaným sluchu. Zaslúžia si to. Raz príde chvíľa, keď už to nebude možné. Užívajte si tieto okamihy, kým sa dá. Potrebujú to oni a potrebujeme to aj my...
Mama vyrastala v dedine Jelenec, neďaleko Nitry. V tých časoch mali už aj deti svoje domáce povinnosti. Obzvlášť cez prázdniny. Dievčence a mladší chlapci veľmi často chodievali pásť husi a starší chlapci kravy. Všetci spolu z viacerých domov dali sa dokopy a viedli dobytok a hydinu ďaleko za humná dediny. A samozrejme sa počas týchto činností ako deti hrávali. Mama s veľkou láskou spomína na svoje šťastné a radostné detstvo. A veru veľmi často sa do hier zapojili tak oduševnene, že zabudli na husi, ktoré pekne aj samé došli domov. Každý kŕdeľ do svojho dvora bezpečne trafil. Nikdy sa nepomiešali. A na deti už čakali ich rodičia: „A ty si kde bola?“ Alebo ich kŕdle zašli tam, kam nemali, napríklad susedovi do obilia a sused nelenil a husi u seba zadržal. A mama s veľmi malou dušičkou išla svoje húsky pýtať. Susedove výčitky boli vždy láskavé a husi jej samozrejme vrátil. S husami sa chodievalo ráno a večer a kravy sa pásli celý deň, takže chlapcom bolo treba doniesť obed...
S kravou od starej mamy bol aj mamin brat Rudo, jedného pekného letného prázdninového dňa okolo roku 1954 a moja desaťročná mama dostala úlohu od nagymamy, zaniesť mu obed.
Obedy sa nosievali v krásnych hlinených obedároch, ktoré sa skladali z dvoch spojených nádob. Do jednej išla polievka a do druhej hlavné jedlo. V tomto prípade to boli haluštičky s holubím mäsom, takže nagymama prikázala mojej mame, desaťročnej Terke: „Terike, zober obed Rudimu!“
A tak sa malá Terka vybrala za svojim veľkým bratom Rudom, ktorý pásol kravy aj s ostatnými chlapcami, ďaleko za humnami dediny. No a samozrejme spôsob, ktorým moja mama ten obed niesla, nebol veľmi pozorný. A tak sa v jednej chvíli potkla a celý obed vyliala na prašnej dedinskej ceste. A začala nad ním horekovať, čo len ona bude robiť...?
Nakoniec rozhodla, že síce polievku už nezachráni, ale halušky s holubím perkeltom nejako pozbiera do toho obedára a s veľkým strachom takto vybavená, prichádza za svojím bratom...
Brat Rudo tam mal ďalšieho kamaráta, ktorý mal so sebou na obed klobásu. Rudo mal na klobásu chuť, tak sa dohodol s Jožom, že si obedy vymenia. Rudo si pochutnával na klobáse a Terka keď videla, že Jožo berie obedár s obedom, ktorý ona pred chvíľou pozbierala z prašnej cesty, vedela, že teraz už je veľmi zle. Lenže Jožo bol hladný ako vlk a hltavo sa pustil do halušiek s perkeltom. Aj sa mu voľačo nezdalo, lebo predsa len mu tam niečo medzi zubami škrípalo, ale bol hladný a popravde aj pažravý, tak pekne zhltol celý obed. Moja mama si uľahčene vydýchla.
Keď tu zrazu prichádza ďalší chlapec a kričí: „A to kto tam na ceste vylial obed?“
A to už sa konečne aj Jožo spamätal a začal na Terku kričať: „Ty jedna taká hentaká, veď mne sa nezdalo, že čo mi to tam pod zubami škrípe...“
A mama v tejto chvíli dramatizuje: „A bol by mi asi aj jednu capol...“ No mala tak statočného brata, že sa jej zastal a sestru si obránil. Nikdy nedovolil, aby jej niekto ublížil.
Túto nežnú detskú príhodu mama spomína celé desaťročia, stále s rovnakým smiechom a radosťou. A ten obedár? Obedár bol starý už vtedy, keď v ňom moja desaťročná mama niesla bratovi obed. Pochádzal totižto od maminej starej matky. Dnes má oveľa viac, ako sto rokov. A mimochodom, stále ho tu máme. A opatrujeme, ako oko v hlave...
