Otváram oko. Napriek tomu, že ešte nie je ani osem hodín, izba je už dávno zaliata slnečnými lúčmi. Okukujem si telo a radujem sa, že mi nechýba žiadna končatina. Dokonca nepribudli ani nové štípance od čiernych blšacích tankov. Smrtiace mliečko teda asi „chutilo". Teším sa ako blcha, že deň sa začína pozitívne. Keď kladiem nohu z postele na zem, sondujem pohľadom po dlážke, ale ani tam nie je po žiadnom hmyze ani chýru, ani slychu. Vracia sa mi spomienka na rádio Rebeca, kde som pracoval ako zvukár. Veľakrát sa na nočnej okolo žiarovky sústredilo mračno mušiek (áno, tých maličkých, ktoré tak nepríjemne štípu) a iného proteínu s krídlami, ale ráno, keď sa rozvidnelo, ich zrazu nebolo. Chodil som po vysielacej miestnosti ako tiger, no nenašiel som jedinú čo i len obyčajnú muchu. A nesnažte sa mi to vysvetliť! Pre mňa je to doteraz zázrak!