Známy sa vrátil z Prahy, kde strávil víkend u priateľky. Návšteva splnila všetky jeho očakávania, ale jeden poznatok ho predsa len prekvapil. Množstvo žobrákov. Keďže s priateľkou nestrávil všetok čas len pri sexe či v baroch a romantika spojená s prechádzkou po starom meste nikdy nezaškodí, stretol tam veľké množstvo žobrajúcich ľudí.
Dnes som si prečítal diskusiu k jednému z článkov o komunálnych voľbách. Už dlho ma tak nevytočili prázdne reči týkajúce sa politiky.
Sú „osobnosti“ a „Osobnosti“. Niekedy ma dokázalo iritovať aj obyčajné vyhlasovanie ankety TOM, televízie Markíza. Nikdy som to síce nevidel, ale ten názov. Skratka je síce v poriadku, ale keď som počul to stredné slovo „osobnosť“ nechápal som prečo radšej nepoužili slovné spojenie známe „osoby“ . Teda samozrejme, že chápem prečo sa veľmi radi prezentujú ako „osobnosti“, ale je mi to dosť proti srsti. Tieto „osobnosti“ sú prezentované aj v iných médiách, veď samozrejme každý chce zarábať a najlepšie sa zarába na vyrábaní umelých „osobností“. Určite sa medzi týmito „osobnosťami“ nájdu aj skutočné „Osobnosti“. Nebudem vymenovávať veď aj každý z nás si vie vybrať tú naozajstnú.
Už ako dieťa som si zvykol, že moje meno nenájdem v kalendári. Vlastne mi to nikdy nevadilo. Meniny som oslavoval vždy tretieho septembra, keď je moje meno v českom kalendári, takže som nebol ukrátený o oslavu. V súčasnosti sa o oslavu aj tak ukracujem sám, keďže nezvyknem na meniny zvyšovať dávky alkoholu.
V sobotu sme sa rozhodovali kam sa pôjde po bowlingu. Nakoniec sme sa rozhodli pre kino. Smolu mala Naťa, ktorá chcela ísť na Rafťákov. Prehlasovali sme ju, že ak sa pôjde do kina, tak radšej na Basic Instinct. Zvyšok partie sme tvorili iba samí chlapi. A keďže v Rafťákoch nehrá Lucie Vondráčková ( tešili sme sa koľko toho zase táto talentovaná mladá herečka zo seba odhalí ), zvíťazila Sharon. Na film sa nazbieral úctyhodný počet cca 30 ks návštevníkov, takže nič nebránilo nášmu dychtivému záujmu o herecké výkony, najmä u našej obľúbenej 50-ničky Sharon. Ospravedlňujem sa za priradenie Sharon k polstoročným oslávencom, ale veď jej k tejto méte chýba už len rok a 11 mesiacov. Dej bol naozaj miestami pútavý, len škoda jednoduchého konca filmu. Môžem povedať, že sme z kina odchádzali takmer všetci s dobrou náladou. Len jeden náš kamarát bol zjavne nespokojný. Ale môže si za to sám. Kto mu kázal prespať scény, kde Sharon nahradili zjavne mladšie doublérky, ktoré zjavne vyhovovali nielen Sharon Stonovej, ale aj nášmu vkusu. Na obhajobu kamaráta, ale môžem povedať, že nikoho nerušil chrápaním a počas filmu len raz odišiel splniť si jeden zo základných inštinktov.
Patrick O´Sydney plakal. Plakal kým mu ocko nevysvetlil prečo musí odísť. Nie je to nič čudné keď päťročný chlapček plače pri odchode svojho ocka. Patrick sa už zmieril s odchodom ocka ďaleko za more a dokonca bol na ocka pyšný. Veď kto by nebol, keď jeho ocko ide zachrániť istého Abduláha do nejakého „ Stanu „ ďaleko v horách. Ocko je predsa vojak. A vojaci sú hrdinovia. Joe sľúbil synovi, že príde ihneď ako zachráni Abduláha. Všetci Patrickovi kamaráti mu závideli, že má ocka hrdinu.
Bývalý známy, ktorého všetci volali Karči, predal pred týždňom byt. Predtým predal takmer všetko zariadenie bytu. Pred dvomi týždňami od neho odišla žena aj s deťmi ku svojim rodičom. Susedia si mysleli, že je to dočasná kríza v rodine. Vedeli, že vedľa v byte sa neodohrávali žiadne drámy. Nikdy nepočuli žiaden hlasný prejav rodinnej hádky a ani modriny u Karčiho manželky či dokonca u jeho štyroch detí nevideli. Vedeli ale, že Karčiho prepustili deň predtým z práce. Potom ho uvideli večer opitého ako sa vracal domov. Sused nechcel veriť vlastným očiam. Veď Karči nikdy nepil.
Kde si? V Londýne. Neverím, veď osemnásť máš o mesiac a nemáš ani pas. Bez pasu ťa za kanál nepustia. Naozaj som tu, pustili ma na občiansky. Aha, neverím Ti aj tak. A kde robíš? V reštaurácii? Povedz mi meno podniku , adresu a zajtra som tam. Neviem, to má taký anglický názov, nepamätám si. Dobre, dobre. Viem, že ťa počúvajú a nemôžeš mi povedať pravdu. Kedy prídeš? Prvého apríla. Nehnevaj sa ale už musím končiť. Teším sa, neverím, ale teším sa. Ahoj. Ľúbim Ťa. Aj ja Teba. Ahoj.
Prečo dávame v médiách toľko priestoru na porovnávanie USA a Slovenska? Prečo si chceme dať za vzor systém školstva v USA? Radšej Fínsky vzor. Prečo sa toľko bavíme o vyspelých technológiách v súvislosti s USA? Je tu Japonsko. Prečo sa stále hovorí o vyspelej ekonomike v USA? Veď Dánsko je s nami lepšie porovnateľné. Prečo každý hovorí, ako sa ľudia v USA majú super? Švédi sú na tom lepšie. Prečo porovnávame úroveň služieb v USA a na Slovensku? Švajčiari sú na vyššej úrovni. Aj Američania sú, ale v niečom najlepší. Tam, ale nikdy nikoho nenapadlo a ani nenapadne sa s USA porovnávať. Zbrojársky priemysel. Takže, aj naďalej vo svete platí: USA rules. ps: Zabudol som na filmový priemysel. USA rules.
Pred niekoľkými rokmi chodil za mnou „kamarát“ Karči. Ani som ho veľmi nepoznal, ale stále mi hovoril : Kamarát nemáš mi požičať stovku? Neodišiel, kým tú stovku nedostal. Na druhý deň mi peniaze vrátil, ale na tretí deň si prišiel vypýtať dve stovky. Nedalo sa ho nijako zbaviť, kým som mu tie peniaze nepožičal. Opäť ich vrátil. Aby sme sa rozumeli, v tom čase som cez prázdniny pracoval na mieste, kde za mnou mohol prísť a otravovať ma bez toho aby som ho mohol vyhodiť. Jednoducho som nemal na výber. Tieto pôžičky sa opakovali najbližšie tri dni. Jediný rozdiel bol v tom, že si už požičiaval a vracal tri stovky. Jednoducho som s ním každodenne strácal minimálne hodinu času a hlavne moje nervy. Povedal som si, že jediný spôsob ako sa ho zbaviť, je požičať mu aspoň tisícku a určite sa už tak skoro nevráti. Mal som pravdu. Nevrátil sa už nikdy. Ale ten pokoj, ktorý som si „kúpil“ stál za všetky peniaze. Cítil som sa ako víťaz. Aj keď si aj ja myslím, že niečo také by sa za peniaze kupovať nemalo, dá sa to. Bohužiaľ je to tak. Našťastie sa, ale ešte stále nedá kúpiť všetko.
Až dovčera som obdivoval pevnú vôľu každého kto prestal s fajčením. Dnes už, ale viem svoje. Prestať fajčiť je predsa také jednoduché. Už viem ako na to .
Čo je dnes v našej spoločnosti akceptovateľné? Vlastne čo je dnes spoločensky neakceptovateľné? To bolo témou našej včerajšej debaty s kamarátmi.
Pracoval vo firme, kde pracujem aj ja, ako vrátnik. Bol jeden z tých vrátnikov, ktorí sa vedeli usmiať a aj zasmiať pri obyčajnom pozdrave. Takí ako on, vedeli odstrániť zlú náladu , ktorú niekedy mávajú ľudia pri príchode do práce. Niekedy som vďaka nemu odchádzal z práce s úsmevom na tvári, napriek predchádzajúcim pracovným problémom..
Keď som cestoval domov z práce, stretával som občas vo vlaku skupiny utečencov, cestujúcich z prechodných utečeneckých táborov na východnom Slovensku, na západ do tábora v Adamove- Gbeloch. Sledoval som, ako sa správajú a vlastne som sa stal miniatúrnou súčasťou ich niekedy aj niekoľkoročnej cesty za lepším životom. Po prvý krát som bol prekvapený a veľmi som nechápal, čo táto rôznorodá zmes, zložená očividne z cudzincov, v tomto vlaku robí, kam cestuje. Prvou myšlienkou bolo, že sú to utečenci, ale keď som sa začal obzerať, kde sú policajti čo ich eskortujú a nikde som ich nevidel, stratil som istotu o svojej pravde.
Pamätám si, že 11 september 2001 začal veľmi dobre. Dokonca viac ako dobre, pretože som mal dovolenku. Večer predtým prišli kamaráti z Prahy na dovolenku. Trošku sme pili a ráno sa mi nechcelo ísť do práce, tak som si vybavil voľno. Už o deviatej ráno sme sa stretli u jedného kamaráta na byte a pred obedom sme šli na stanicu po kamarátovu priateľku Blanku. Hneď sme ju privítali ako sa patrí a zastavili sme sa v jednom pube, blízko stanice. Keďže bol čas obeda a hlad je maskovaný smäd, museli sme sa najesť. Aj Blanka bola vyhladovaná z tej dlhej cesty. Po nejakej piatej porcii, sme si všimli zhluk ľudí pred televízorom. Zo svojho miesta sme videli, že na CNN idú breaking news so zábermi lietadla, ktoré nabúralo do mrakodrapu.
Katka sa narodila v Bratislave. Jej rodina bola ešte pred niekoľkými rokmi šťastná. Otec je dnes už 65 ročný muž na dôchodku. Mama ešte nemala 50ku. Katka má ešte len 17 rokov a má mladšiu 15 sestru. Jej o dosť starší bratia majú svoje rodiny a žijú každý niekde inde. Rodičia sa rozviedli a ona so sestrou boli prisúdené mame. Ale keďže im mama zakazovala chodiť po diskotékach, začali utekať z domu. Najprv ku otcovi. Otec bol dobrý. Teda aspoň podľa Katky a jej sestry. Starý pán im dovolil chodiť von večer a neskôr aj v noci. Priviedli ich naspäť ku mame. Katka opäť utiekla. Vedela, že ku otcovi nemôže, tak si našla „priateľa“, ktorý to samozrejme zneužil. Opäť ju našli. Medzitým sa ju pokúsil znásilniť „priateľov“ známy. Išla sa liečiť do psychiatrického ústavu pre mladistvých. Utiekla. Jej mladšia sestra v ňom ale ostala. Nemala kam ísť, tak jej „priateľ“ vybavil prácu. Prácu v ktorej si konečne našla rodinu. Sestry, ktoré jej rozumejú, pretože prežili niečo podobné. Keby ste sa Katky opýtali či sa nechce vrátiť do školy, určite vám povie nie. Ku otcovi možno, ale vie, že sa to nedá. Radšej ostane pri novej rodine. Pri novej rodine a pri práci, ktorú ma niekedy rada,ale niek
Jeden z našich kamarátov, ktorý pracuje v UK už asi jeden a pol roka, bol veľmi prekvapený, keď sa v rámci jednej z našich debát, dozvedel, že na Slovensku počas tejto zimy už zamrzlo 28 bezdomovcov. Dokonca niekto spomenul, že včera zamrzli ďalší traja. To si nemýlite s Ruskom? Veď to sa predsa deje len niekde v Rusku. Ako je to vôbec možné? Na veľa otázok stačila jedna odpoveď.
Na odľahčenie jeden malý vtip, ktorého hlavnou pointou je to, že sa naozaj udial. V jednej nemenovanej drogérii v Spišskej Novej Vsi bol môj známy svedkom jedného rozhovoru medzi zákazníčkou a pokladníčkou. Známy samozrejme nevedel meno zákazníčky, ale pomenujme si ju pre lepšiu orientáciu Araňa.
Malé príklady, malých paradoxov cholerického správania. Minule som mal mierny konflikt s jedným svojim známym. Ako prakticky vždy, išlo o nič. Hrali sme biliard, ja som chcel mu poradiť, ale odmietol. Tak som mu ešte raz povedal nech si dá poradiť. Keďže som ho podľa jeho merítka vytočil, zvrieskol na mňa aby som si sadol do kúta. Samozrejme som mu odpovedal, že mňa nijaký čašník ( pracuje v dotyčnom podniku ) v krčme nebude posielať niekam do kúta. To bola chyba. Priznávam, že moja. Keďže viem, akú má povahu, mohol som očakávať následnú reakciu. Odhodil tágo , skončil s hrou a ďalších 10 minút neprestajne nadával. Keďže sme hrali viacerí, pokazil som večer nielen sebe, ale aj celej partii. Neviem ako on, ale ja som mal z toho zlé svedomie.
Je to naozaj ťažko uveriteľné, ale Slovensko dobieha USA v mnohých ukazovateľoch. Samozrejme ide len o nepatrné percentá, ale na druhej strane môžeme hovoriť o konštantnom a dlhodobom náraste. Štatistici hovoria o ďalšom náraste, ktorý predpovedajú na najbližších 5 rokov. Nemôžeme podceniť ani fakt, že toto dobiehanie nie je výsledkom poklesu konkrétnych čísel, v konkrétnych ukazovateľov v USA, ale jednoznačným a neodškriepiteľným vývojom v SR. Rast týchto čísel je predpokladaný dokonca nielen v doterajších zaznamenaných ukazovateľoch, ale bude sa vzťahovať na celú škálu ukazovateľov. Za tento nárast musíme pochváliť našu politickú elitu, ktorá sa zaslúžila okrem iného aj o našu životnú úroveň. Ale nesmieme zabúdať ani na úspechy našej bývalej politickej elity v minulosti. Tieto úspechy jednoducho na seba naväzujú a nedá sa predpokladať, že by niekedy v budúcnosti mohla nastať v tomto smere zmena. Na záver len jeden príklad ukazovateľa, v ktorom v SR za posledných desať rokov nastal výrazný posun smerom nahor a dobehujeme v ňom ( aj keď len jednou desatinou percenta ) USA: kriminalita
