Na Telegrame sa rodí nová obluda. Skupina, či skôr stroj na zastrašovanie. Ktosi sa rozhodol, že aktívnych ľudí – tých, ktorí majú odvahu povedať svoj názor – treba umlčať. Nie priamo, nie cez argumenty, ale cez strach. Tvoria sa zoznamy. S fotkami, s menami, s detailami, ktoré nemajú byť verejnosti dostupné. Administrátor sa snaží vzbudiť dojem, že ide o "informácie od insidera", muža, ktorý je stíhaný za extrémizmus. A zatiaľ, čo si umýva ruky, pod mojou fotkou, na inej sieti, ale tom istom zozname, sa objavila veta: "viem, kde jeho dieťa chodí do škôlky..."
Toto už nie je hra. Toto nie je politická diskusia. Toto je prekročenie hranice, za ktorou neexistuje slovo demokracia.
Fakty? Tak poďme na ne.
Vystúpil som na pokojnom zhromaždení. Niektorí ho volali protest. Oprávnene, veď väčšina rečníkov kritizovala súčasnú vládu. Neviem, či už predtým alebo až potom, niekto vytvoril zoznam "nepriateľov". Tých, ktorí si dovolili mať názor. Ktorí si dovolili vystúpiť a povedať: "Nie, takto to nechceme."
A v tomto zozname? Moja fotka s dúhovou vlajkou. Moja fotka s pani prezidentkou. Moje zamestnanie, moje aktivity, moje "prehrešky". Aký je môj zločin? Že som umožnil diskusiu Denníka N? Že som ako riaditeľ Domu Matice v Komárne ponúkal priestor na diskusie a predstavenia? Že sme pred voľbami ponúkli priestor aj aktuálnemu prezidentovi, hoci nakoniec neprišiel?
Len na margo "umožnenia" – rád by som pozval aj prezidenta Pellegriniho. Na premiéru nášho predstavenia. Pretože to je normálne. Tak ako som privítal Gašparoviča. Tak ako som privítal Čaputovú. Prezident krajiny patrí medzi ľudí, ktorí tvoria kultúru, ktorí ju podporujú, ktorí oceňujú prácu umelcov. Tak by to malo byť. V normálnej spoločnosti.
Ale kde sme sa to dostali teraz? Privítať hlavu štátu bude teraz vždy problém jednej alebo druhej strany? To naozaj takto chceme?
Hnev, ktorý neviem pomenovať.
Tento zoznam sa spočiatku šíril najmä medzi seniormi. A ja im rozumiem. Sú to ľudia, ktorí budovali túto krajinu. Ľudia, ktorí sú dnes vystrašení. Ľudia, ktorí veria, že iba jedna politická strana ich vypočuje, že iba jedna garnitúra ich ochráni. Nemám sily ani možnosti im vysvetliť, že to tak nie je. Môžem iba pozorovať, ako sa ich strach premieňa na nenávisť. Ako si hľadajú nepriateľa. A ako sa ním stávam ja.
A potom to prišlo.
Keď som si prečítal tie vety pod mojím menom, zmazal som si Facebook z mobilu. Začali mi chodiť správy. Tie, ktoré si nikto nechce prečítať. Tie, ktoré ti rozbijú pokoj. Som citlivejšej povahy a tak sa stalo, že to, čo sa deje v našom štáte a s našim divadielkom, mi zhoršilo insomniu. Môj útlm Facebooku nebol aktivizmus. Bol zdravotná nevyhnutnosť.
A že som za to vďačný? Áno, je mi lepšie.
Ale ono to neskončilo. Práve naopak – minulotýždňové udalosti to posunuli do inej roviny. Tieto zoznamy poslúžili extrémistom. Nie ako politický nástroj, ale ako poľné revíry. Začal sa lov. Nie len v komentároch, ale v reálnom svete. A vieme dobre, kam to vedie. Už sme tu mali deti, ktoré spáchali samovraždu. Už sme tu mali útoky na lekárov, na policajtov, na nevinných ľudí. Už tu nie sú medzi nami ľudia, ktorí zaplatili najvyššiu daň. Len preto, že sa niekto rozhodol. A zaplatil.
A žiaľ, keď sa medzi hnev a extrémizmus zamieša aj dieťa, už to nie je "iba" kyberšikana. Už je to niečo, čo sa nedá ospravedlniť.
Problém, ktorý nikto nerieši.
A viete, čo je na tom najhoršie? Že u nás nemáme žiadnu ochranu pred extrémizmom. Môžem podať trestné oznámenie. Mám na to právo a ja som ho aj využil. Ale tam to končí.
Polícia je v tomto bezmocná. Na sociálnych sieťach sa dá konať až vtedy, keď sa niečo stane v reálnom svete. A keď sa niečo stane, budeme opäť rozprávať o tragédii. O tom, že sa to dalo zastaviť. Ale v tej chvíli už bude neskoro.
Niekto pod moju fotku, ktorá je evidente zverejnená za účelom šikany a navádzania na trestný čin, napísal: “viem, kde jeho dieťa chodí do škôlky…” A tak sa ako otec dieťaťa pýtam, najmä vás, milí seniori, milé babičky a dedkovia… Toto ste chceli? Je toto podľa vás v poriadku? Alebo vás to bude zaujímať až keď to bude predmetom správ v hlavných spravodajských médiách. A čo vlastne chcete vidieť, postačia slzy alebo potrebujete aj krv? Krv detí? Zastavte, prosím vás, zlo, kým nebude neskoro. Dnes som to ja a moje dieťa, ale zajtra to môže byť váš príbuzný. Zastavme to, kým nebude neskoro.
Nesmie byť neskoro.
Nechcem živiť strach. Ale odmietam mlčať. Pretože tu netreba veľa. Tu stačí jedna jediná vec. Nezdieľať to, čo môže ublížiť. To je všetko. Predtým ako kliknete na "zdieľať", predtým ako zapnete CAPS LOCK, skúste si predstaviť, ako by vám bolo, ak by na tej fotke bol váš syn, vaša dcéra. Ak by ten komentár bol o vašom vnúčatku. Ďakujem, že to zvážite.
