Tých 60 km čo nás delilo ubehlo nakoniec vcelku rýchlo. Pred Splitom sa začali po pravej strane dvíhať majestátne vápencové vrchy, ktorými sa pýši väčšina dalmatínskeho pobrežia.
Veža katedrály sv. Duje
Zaparkovali sme na vlakovej stanici s morským prístavom za chrbtom a poďho do mesta.
Loď v marine.
Chorvátsku mentalitu nezaprel staničný WC ujo, ktorý od nás pýtal druhýkrát vstupné pri východe. Našťastie to bola len prechodná iniciatíva a rýchlo sme mu vysvetlili, že ďalšie 3 kuny investujeme inak.
Pohľad na marinu z veže chramu sv. Duje
Trhovisko na okraji centra je plné všetkého, čo nepotrebujete a doma odložíte, prípadne to podarujete iným, ktorí to potom za Vás odložia u nich doma sami. S hladnými očami sme tu však kúpili skvelý domáci pršut za vcelku domácu cenu. Domáca verzia parmezánu bola tiež za domáckejšiu sumu, než sa nám snažili ponúknuť miestne Konzumy – sieť supermarketov. Vybavení nektarinkami za ako inak domácu cenu sme sa rozhliadali starým centrom.
Trhovisko pri múre Diokleciánovho paláca
Pohľad z veže
Pri výstupe na vžu môžete nazrieť do katedrály cez vetracie okno. Vzhľadom na čas som nestihol ísť dnu, nuž aspoň tajný pohľad.
Pri výstupe na vežu vystupujete schodiskom upevneným len na múroch. Vo vnútri veže je prázdno. Niektoré dámy dostali závrate a ich ochrancovia museli byť knim obzvlášť pozorní. Nevoľnosti chytali aj mňa.
Zo schodiska je pohľad priamo dole na námestie. Len cvaknúť a rýchlo hore.
Túto fotografiu som zvládol len sediačky na schodoch. Vnútro veže mi tiež nerobilo dobre. Ak máte sklon k závrati, nechodte tam.
Západ slnka bol však pekný.
Schodisko v uličke.
Dvere v rámci hradieb paláca.
Palác tvorí zmes staviteľských predstáv umelcov dvoch tisícročí. Začal s tým cisár Dioklecián. Jeho veľkolepý palác dal mestu základný rozmer. Samozrejme od 3 storočia postupne kde tu čosi spadlo, zbúralo sa, pristavalo, bolo vypálené a pod. Výsledkom sú pôsobivé úzke uličky, v ktorých je kopec obchodíkov.
Ľahko som sa zasníval, že som v dávnom rímskom obydlí. Umocňovalo to staré námestie, kde sa rímski vojaci fotili s nadšenými turistami.
Námestie pred katedrálou
Pozostatky bočného múru paláca. Za nimi je trhovisko.
Pohľad na katedrálu a budovy vo vnútri paláca.
Génius Loci tohto mesta ma očaril. Len tak sedieť na schodoch, alebo sa túlať jeho uličkami je uchvacujúce.
Nočná veža katedrály
Pohľad od mora
Postupne sa mesto zahaľovalo do rúška noci, ktoré zvýraznili jeho tajomné čaro. Pre nás to znamenalo cestu k maríne, nasadnutie a cesta do kempu. Tentoraz už bez vypožičaných slnečných okuliarov a po pravej strane len so siluetami dalmatínskych obrov.
