Cítim sa trochu zahanbený úprimnosťou, ktorá mi znie z tvojich smutných piesní. Nebál si sa povedať a žiť, čo si myslel.
Kedysi keď som bol ešte malý a tvoje piesne neboli povolené, nahral som si svoju prvú kazetu. Boli tam tvoje piesne. Bolo to zakázané a malo to príchuť dospelosti. Stanka, moja staršia sestra, počúvala tvoju hudbu, i Nohavicu a ďalších. Ako každý mladší súrodenec, som sa aj ja jej chcel vyrovnať. Tak som sa dostal k tebe, ku Krylovi. Bolo to moje prvé prekročenie zákona, ak nerátam ukradnuté cukríky zo samoobsluhy. Detský zločin, počúval som tvoju zakázanú hudbu a detskou dušou rozumel, že spievaš o správnych veciach
Potom prišiel november ´89 a všetko sa zmenilo. Kryl a Nohavica hrali zrazu na námestiach. Robili sa verejné koncerty.
Tvoj život zrazu obdivovali masy a tvoj odkaz sa mi akosi stratil.
Potom som počul o tvojej smrti. Skončil tvoj slavičí spev.
Dnes večer mi tu hráš. V slobodnej zemi, po ktorej si tak túžil. Za ktorú si žil svoj život. Čo by si asi povedal nato, že tí proti ktorým si bojoval, sú dnes opäť v čele. Členovia korektných strán. Bývalí červení. Dnes demokrati. Slobodná zem. Splnilo sa aspoň niečo, o čom si sníval. Dýcha sa nám voľnejšie. Tvoj odkaz však im naďalej možno spievať, nestarajú sa však, tak ako predtým.
Tvoje „rozmlouvat o právu a bezprávím se živit. Nadávat na slávu a pro slávu se křivit,“ ostáva stále aktuálnym. Žiaľ.
Žil si život podľa toho, čomu si veril. Ostávaš pre mňa výzvou, nie ľahko nasledovateľnou.
