Až teraz som si všimol, že navôkol je veľa uniformovaných. Ich strohé gestá usmerňujú ostatných. Všetci ich počúvajú a sledujú bezmocne ich pokyny. „Čo sa to robí?“ spýtal som sa nechápavo príslušníka. „Pochytali sme ich,“ odpovedal bez mihnutia brvou. „Dostanú, čo im patrí, odvážame ich preč.“ „Kam? Prečo? Kto sú tí ľudia?“ behali mi hlavou myšlienky, no neodvážil som sa ho viac pýtať.
Kráčal som ďalej, zvláštne, že mňa si nik nevšímal. Tu som si všimol, že sú tu i ďalší. Potetovaní kriminálnici, vyholení skíni. Čudná vzorka. Miešali sa tu slušní ľudia so spodinou.
„Všetci si to zaslúžia, odvezú ich do táborov,“ začul som hlas za sebou. Starší muž s prísnym pohľadom pozeral priamo na mňa. „Väčšina nás okrádala potajomky, to sú tí oblekoví. Ostatní sú jasní, lúzy sa treba zbaviť, kým nás nedostane.“
„Sú to odsúdení?"
„Nie, všetci vieme, čo sú zač. Sužovali nás už dlho.“
„A veď tie deti sú isto nevinné?“
„Idú aj ich ženy a deti. Krv sa nezaprie, všetci sú rovnako vinní. Rozhodli sme sa, že s nimi skoncujeme. Nik nás nebude viac sužovať. Nenávideli nás a teraz im to vrátime. Máš s tým nejaký problém, mladý?“
Zvláštne bizarné riešenie, pomyslel som si. Starší muž i celá hrôza naokolo mi naháňali strach. Rozbehol som sa dolu schodiskom, chcel som ujsť preč. V behu som narazil do hmlistej steny. Pocítil som ako mi po tvári steká niečo teplé. Zrejme som si rozbil hlavu. Rukou som sa načiahol k lícu a tu som precitol. V tmavej izbe moja ruka utierala slzu z mojej tváre.
Zvláštne ako sa vieme vysporiadať s zlom. Na vine vždy ten druhý.Len sen a slza, ktorá bola skutočná.
