Zvláštny nostalgický pocit. Vidieť ich všetkých, akoby to bolo včera, čo sme sa naháňali Ludrovskou dolinou, či driapali sa na Salatín a Choč. Mal som pocit, že stretávam svojich. Žiadny ostych, aké to bude, o čom sa bude hovoriť. Robil som hlavného opekača. S kamarátom sme spravili pahrebu v krbe, kuriatka sa začali piecť. No
a potom sa nám pahreba prepadla. Okrem iného pršalo, čo však na nálade neubralo.
Pahrebu sme vzkriesili. Respektíve sme usúdili, že môžeme piecť aj na ohni, keď dáme rošty vyššie a pahrebu nepotrebujeme. Výsledok intelektuálskej práce psychológa a programátora. Keď pečiete prvý raz, tak sa učíte za pochodu.
Bola z toho pekná opekajda. Trošku vínečka, kofola, pečené kuriatko, cibuľka, olivy, paradajky... príjemné spomínanie na časy minulé. Čo ma prekvapilo na tých spomienkach bolo, že na tých chatách pred rokmi sme n
ikdy nemali alkohol, o cigeretách ani nehovoriac. A vtedy nechýbali. Jedine snáď na svahu čaj s rumom sme si občas dali. Dnes už na také chatovice nechodievam. Zväčša sa nám na tých dnešných čas prepije do rána v absolútne prehúlených izbách. Jediné, čo vidím z vonkajška je cesta na latrínu. Prečo vlastne? Ani neviem. Ako som bol v Tatrách, zistil som, že krása hôr je v inom. Rozmýšľam, že možno také alko chaty nemusím. Možno. Tá teta, čo si pri Popradskom plese zapálila svoju cigu mi ich značne znechutila. Vďaka jej zato.
I moji priatelia, s ktorými sme si dali teraz po rokoch aj trochu vínka mi pripomenuli starého Ďuriho a staré časy. Bolo to pekné a na moje prekvapenie aj objavné, aspoň pre mňa. O rok si to určite zopakujeme.
